V ďalekej, ďalekej savane, kde slnko zlatisto pohládza vysokú trávu a vietor si šepkal, žil malý sloník menom Tambo. Bol zvedavý, hravý a veľmi rád objavoval nové miesta. Jedného rána, keď stádo pokojne odpočívalo pri rieke, Tambo začul spev vtákov, aký ešte nikdy nepočul.
Ich hlasy zneli ako kúzelné flauty a lákali ho stále ďalej a ďalej. „Len sa pozriem, odkiaľ to ide, a hneď sa vrátim,“ zašepkal sám pre seba. No kroky ho zaviedli tak ďaleko, že ani nezbadal, ako sa slnko vyšplhalo vysoko nad hlavu a stádo sa pobralo iným smerom.
Keď vtáky odleteli a pieseň stíchla, Tambo sa rozhliadol. Nebolo tam ani jeho mamičky, ani ostatných slonov. Len široká, neznáma savana, ktorá sa rozprestierala do všetkých strán. Sloníkovi sa v očiach zaligotali slzy. „Ako teraz nájdem cestu domov?“ vzdychol a začal kráčať naslepo. Putoval chvíľu, no čoskoro ho zastavil vysoký tieň. Keď zdvihol hlavu, zbadal dlhý krk a láskavé oči – bola to žirafa menom Nala.
„Kamže tak sám, maličký?“ spýtala sa nežným hlasom.
„Zatúlal som sa a neviem, kde je moje stádo,“ priznal sa Tambo a smutne sklopil chobot.
Nala sa usmiala. „Neboj sa. Ja vidím vysoko nad všetky stromy. Možno tvoju rodinu uvidím.“
A tak sa postavila na vrch kopčeka a rozhliadla sa po krajine. Jej dlhý krk sa natiahol ako veža a oči pátrali v diaľke. „Aha!“ zvolala po chvíli. „Na juhu, pri rieke, sa zhromaždilo stádo slonov. Vidím tam aj jednu, čo má na uchu bielu škvrnku. To bude určite tvoja mama.“
Tambo celý ožil. „Naozaj? To je ona! Prosím, ukážeš mi cestu?“
Nala prikývla a pomaly kráčala pred ním. Cesta nebola jednoduchá – museli prejsť cez hustý porast aj cez suché koryto potoka. Občas sa Tambo zľakol neznámych zvukov, ale Nala mu vždy dodala odvahu. „Drž sa pri mne,“ hovorievala, „a každý krok ťa privedie bližšie k domovu.“
Keď sa začalo stmievať a obloha sa prefarbila do ružova, konečne sa v diaľke ozval známy trúbivý hlas. Tambo rozpoznal volanie svojej mamy. Srdce mu zajasalo a rozbehol sa vpred. Mama ho objala chobotom a slzy šťastia sa jej skotúľali po lícach.
„Tambo, kde si bol? Tak som sa bála!“
„Trochu som zablúdil, ale Nala mi pomohla nájsť cestu späť,“ vysvetľoval zadýchane sloník.
Nala sa len skromne usmiala. „Každý sa niekedy stratí, ale vždy sa dá nájsť cesta domov, keď si navzájom pomáhame.“ Slony jej poďakovali a ponúkli, aby zostala s nimi pri rieke. A hoci sa Nala vrátila neskôr k svojmu stádu žiráf, od toho dňa sa Tambo vždy pozeral, či ju nevidí v diaľke. Naučil sa, že zvedavosť je krásna, no najkrajšie je mať priateľov, ktorí ti ukážu správnu cestu, keď ju sám nevieš nájsť.
