V jednom útulnom domčeku na konci dediny bývali dvaja súrodenci, Anička a Miško. Obaja boli veselí, hraví a vždy mali veľa nápadov, ktoré niekedy končili veselým dobrodružstvom, inokedy menším malérom. Najviac zo všetkého však milovali sladkosti – čokolády, lízatká, cukríky aj koláčiky, ktoré mamka občas napiekla.
Jedného večera, keď sa už slnko skrylo a mesiac vyšiel nad strechy, si Anička potichu šepkala do Miškova uška: „Vieš, čo by bolo super? Keby sme si ešte pred spaním dali pár cukríkov.“
Miško sa zasmial: „Ale mamka hovorila, že sladkosti sa večer nejedia, lebo z nich bolí bruško a zuby.“
Anička urobila zamračenú tváričku: „No a čo, keď si vezmeme len trošičku, určite sa nič nestane.“
Takto ich rozhovor počula mamka, ktorá práve vkladala do skrine vypraté oblečenie. „Deti moje, žiadne sladkosti pred spaním. Teraz už len umyť zúbky a šup do postele,“ povedala rozhodne a pohladila ich po hlávkach.
Anička s Miškom si ľahli, no oči privrieť nedokázali. Cukríky v zásuvke v kuchyni im nedali pokoj. Počuli ich tiché šepkanie, akoby ich volali:
„Poďte sem, poďte, my sme takí sladkí!“
Keď bolo v dome úplné ticho, súrodenci sa po špičkách vybrali do kuchyne. Zásuvka, v ktorej mamka odkladala sladkosti, sa ligotala v mesačnom svetle. Anička natiahla rúčku, no v tej chvíli sa pred zásuvkou zjavila drobná postavička. Škriatok v zelenej čiapke a s dlhými fúzikmi.
„Deti, deti,“ oslovil ich tenkým hláskom, „to veru nie je dobrý nápad. Sladkosti v noci nerobia dobre. Budú vás bolieť brušká a ráno budete smutní.“
Miško naňho vyvaľoval oči: „Ty si kto?“
„Som škriatok zo zásuvky,“ predstavil sa hrdo. „Strážim všetky dobroty, aby sa s nimi zaobchádzalo rozumne. Sladkosti sú dar, ale len keď sa jedia s mierou.“
Anička však netrpezlivo prevrátila oči: „Ale my máme len trošku chuť, nič sa nestane.“
A tak otvorili zásuvku. Najprv si vzali po jednom cukríku, potom po druhom, a keď už začali chrúmať čokoládky, nedokázali prestať. Škriatok len smutne krútil hlavičkou: „Ešte budete ľutovať.“
O pár minút sa vrátili do postele. Lenže namiesto radosti prišla bolesť v brušku. Miškovi aj Aničke sa krútila hlava, prehadzovali sa z boka na bok a šepkali si: „Au, au, to tak bolí.“
Vtom sa pri nich zjavilo známe škriatkovo svetielko. „Vidíte, čo som vám vravel? Ale nebojte, pomôžem vám.“
Vytiahol z vačku malú bylinkovú fľaštičku a kvapol im po kvapke na jazyk. Bolesti hneď ustúpili a súrodenci pocítili úľavu.
Škriatok sa usmial: „Ale musíte mi sľúbiť, že už nikdy sa neprejete sladkosťami. Cukríky sú kamaráti len vtedy, keď ich je málo. Keď ich je priveľa, zmenia sa na nezbedníkov.“
Anička s Miškom horlivo prikyvovali: „Sľubujeme! Už nikdy!“
Ráno sa prebudili s obavou, že mamka ich bude karhať, keď zistí, že zásuvka je prázdnejšia. Ale akoby zázrakom v kuchyni bolo všetko tak, ako večer predtým. Sladkosti boli uložené, akoby sa ich nikto nedotkol.
„Mamka, nehneváš sa?“ spýtala sa Anička opatrne.
Mamka sa pousmiala: „A prečo by som sa mala hnevať? Vy ste moje dobré deti.“
Anička a Miško na seba pozreli. Vedeli, že škriatok zo zásuvky im dal druhú šancu. Od toho dňa si sladkosti užívali len cez deň a len pár kúskov. A keď niekedy pocítili chuť zjesť viac, spomenuli si na nočné dobrodružstvo a na bylinkovú kvapku, čo ich zachránila.
A tak sa naučili, že sladkosti sú fajn, ale rozum je ešte sladší.
