Kedysi dávno, za horami a dolinami, bolo jedno kráľovstvo. A v tom kráľovstve žil kráľ, ktorý mal jednu dcéru – Katarínku. Žili spolu už roky sami, lebo kráľovná odišla naveky, ešte keď bola Katarínka malá.
Ako však Katarínka vyrástla, kráľ sa rozhodol znovu oženiť. Povedal si, že dcéra je už pomaly na vydaj, nájde si manžela z nejakého neďalekého kráľovstva a on zostane sám. Tak si domov priviedol grófku, s ktorou sa oženil, a tá si priviedla aj dcéru – Maru.
Ako sa im nažívalo? Kráľ bol rád, že nestrávi jeseň svojho života osamote. Katarínka zase dopriala svojmu otcovi mať niekoho rád, no grófka sa jej nepozdávala. Prišlo jej, akoby sa vydala len pre bohatstvo – pre seba a svoju dcéru. Celé ju to však utvrdilo, až si ju raz zavolal kráľ.
„Dcérka moja,“ začal otec, „chcel som ti povedať, že som sa bavil s mojou ženou o vážnej veci. Jej dcéra, tvoja nevlastná sestra Mara, sa zoznámila s princom z neďalekej krajiny. Chcela by mu ju prevydať a povedala, že kráľovstvo by potom mala prebrať ona s jej princom.“
Princezná nemohla uveriť, čo jej otec práve povedal. „Otec môj, a vy ste s tým súhlasili? Veď oni vás chcú obrať len o váš majetok!“ rozhorčila sa Katarínka, no otec pokrútil hlavou.
„Aj ona je teraz rovnako mojou dcérou ako ty. No aby som nebol nespravodlivý, povedal som, že počkáme mesiac. Ak si dovtedy nájdeš ženícha, kráľovstvo bude patriť tebe,“ vysvetlil otec.
Katarínka posmutnela. „Predsa nemôžete myslieť, že tá žena, ktorú poznáte pár mesiacov, je naša rodina. Sklamali ste ma, otče,“ riekla a utiekla do neďalekého lesa.
Katarínka nevedela, kam uteká, no na otca už viac hľadieť nemohla. Unavená z cesty, keď sa už začalo stmievať, našla na lúke chalúpku, pri ktorej bola veľká ohrada s ovečkami. Potešila sa, že bude môcť noc stráviť v teple. Hádam ju tí ľudia na chvíľu prichýlia.
Zaklopala na dvere a čakala, až vyšiel von postarší muž. „Zdravím pekné dievča, čo vás sem privádza tak neskoro večer? Zablúdili ste?“ pozdravil ju starček a princezná pokrútila hlavou.
„Nie, pane. Utiekla som z domu, lebo otec trocha kvôli láske potratil rozum. A tak hľadám nocľah na pár dní, vari by ste mi pomohli? Môžem vám s niečím pomáhať, alebo o ovečky sa starať,“ poprosila princezná.
Starček sa na ňu dobrosrdečne usmial: „Ale veru, dievča, u nás sa dvere núdznym nezatvárajú. Poď dnu, dostaneš kúsok chleba i teplé mlieko. A keď máš chuť, môžeš ráno s mojím synom vyhnať ovečky na pašu.“
Katarínka sa poďakovala a zostala v chalúpke. Nasledujúce dni sa starala o stádo, pomáhala v dome a cítila sa po prvýkrát v živote slobodná.
Syn starca, šuhaj menom Janko, bol kováčom, no vo voľnom čase sa staral aj o otcovo hospodárstvo. Bol to chlapec veselý, pracovitý a so srdcom čistým ako horský prameň.
Často spolu sedávali na lúke pri ovciach. Katarínka mu rozprávala, že pochádza zďaleka, no svoje pravé meno i pôvod si nechávala pre seba. Janko sa o to nezaujímal – mal ju rád takú, aká bola: láskavú, pracovnú a usmiatu.
Jedného večera, keď sa obloha ligotala hviezdami, Janko si k nej sadol a vážne prehovoril: „Katarínka, ty si pre mňa vzácnejšia než všetky mechy zlata. Neviem, čo osud prinesie, ale chcel by som, aby si bola mojou ženou. Vezmeš si ma?“
Dievča sa zapýrilo. „Musím ti niečo povedať, Janko. Ja nie som obyčajná pastierka. Som princezná. Utiekla som z otcovho zámku, lebo ma chcel pripraviť o dedičstvo a dať ho nevlastnej sestre. Ale ak ma chceš aj napriek tomu, s radosťou ti poviem áno.“
Janko sa len usmial. „Či si princezná, alebo pastierka, pre mňa si vždy tá istá Katarínka.“ A tak si sľúbili vernosť.
Na druhý deň sa spolu vrátili do zámku. Kráľ, ktorý už oľutoval svoje rozhodnutie, im vyšiel v ústrety. Katarínka mu rozpovedala všetko, čo zažila, a predstavila Janka ako svojho vyvoleného. Ľud si šuhaja obľúbil hneď, lebo bol jedným z nich.
A tak sa v zámku konala svadba veľká a veselá. Macocha s dcérou však zlosťou takmer pukli. Dožadovali sa majetku, no kráľ im ho nedal. Za ich chamtivosť a úskoky boli zo zámku vyhnané a museli sa pobrať tam, kde už nikomu neublížia.
Katarínka a Janko vládli spravodlivo a s láskou. Ľud ich miloval, krajina rozkvitala a ich šťastie bolo tou najväčšou odmenou.
A kto neverí, nech sa príde do toho kráľovstva presvedčiť sám.
