Kedysi dávno žil v malej dedinke chlapec Janko. Ten bol veru zručný chlapec, ktorý vedel aj pole obrábať, aj domy poopravovať, a keď mu zišla chvíľka, rád sa prechádzal do neďalekého lesa. Niekedy našiel aj pár húb na raňajky a niekedy si len išiel oddýchnuť.
No v jeden obyčajný deň, keď sa šiel prejsť, prihodilo sa Jankovi čosi, čo sám neočakával. Janko si vykračoval po lesnej cestičke, keď spoza skaly vybehol nízky mužík a riekol:
„Mladý muž, pomôž nám! Sami sa neubránime.“
„A čo sa stalo? Vari vám niekto chce ublížiť?“ opýtal sa udivene Janko.
„Mladý muž, ja a moji chlapi strážime poklad nášho pána. Má tam všelijaké cennosti — zlato, šperky, porcelán. No najcennejšia je čaša, ktorá prináša šťastie celej krajine. Ak o ňu prídeme, tak je s nami koniec,“ riekol muž.
„A prečo by ste o ňu mali prísť?“ opýtal sa Janko začudovane. Chodí tu už roky, no o žiadnom poklade nikdy nepočul.
„Zahliadli sme veľkých mužov s kyjakmi. Asi vedia o našom poklade a chystajú sa nás ozbíjať. Nemôžeme prísť o poklad. Ak nás ubránite, dobre vám zaplatíme,“ riekol mužík.
Janko po premyslení prijal jeho ponuku. Napadol ho aj plán, ako zlých zbojníkov prekabátiť. A tak sa vybrali k tej jaskyni, kde sa ozaj ukrývali všelijaké poklady.
„Tak aký máte plán?“ opýtal sa muž Janka a ten mykol plecami.
„Iba si ich počkáme. Ak vyjde môj plán, ani len nebudeme bojovať a sami odídu,“ povedal Janko.
Mužíčkovia sa začudovali, no povedali si, že možno je Janko ozaj inteligentný človek a prišiel s nejakým dobrým nápadom. A netrvalo dlho, keď sa skutočne k jaskyni nahrnuli zbojníci.
„Stojte, chlapi!“ zrúkol Janko a zbojníci sa zastavili.
„Načo boj? Predsa sa vieme dohodnúť aj rozumnejšie.“
Hlavný zbojník sa poškrabal na čele a riekol:
„Tak teda, čo máš za riešenie? Vari je inej možnosti ako poctivo zbíjať?“
„Veru je,“ odvetil Janko. „Dám vám tri hádanky. Ak ich uhádnete všetky, poklad je váš. Ale ak nie, už sa tu nikdy neukážete.“
Zbojníci sa zasmiali nad nápadom. Čudnejšiu vec im nikto nikdy nenavrhol, avšak súhlasili.
Prvá hádanka:
„Keď ma nakŕmiš, prežijem, ak ma napojíš, tak zomriem.“
Zbojníci premýšľali a riekli: „Mohol by to byť oheň.“
Janko sa začudoval, že na to prišli tak rýchlo.
Druhá hádanka:
„Niekedy ma vidíš celého, niekedy iba časť a niekedy ma nevidíš vôbec.“
A aj túto hádanku zbojníci uhádli, hoci im to trvalo dlhšie:
„Je to mesiac.“
Mužíkovia sa už začali báť, že o poklad prídu.
Tretia hádanka:
„Vlastníte to, ale iní to používajú častejšie ako vy.“
Dlho sa zamýšľali zbojníci aj mužíkovia, no nikto nevedel prísť na odpoveď.
Napokon hlavný zbojník riekol:
„Vzdávame sa. Si asi múdrejší ako my. Nechajte si svoj poklad. Vyhrali ste férovo.“
A vydali sa na odchod.
Mužíkovia sa zaradovali a pýtali sa Janka, čo to malo byť.
„Je to vaše meno. Vy sami seba predsa neoslovujete,“ povedal Janko.
„Ďakujeme za pomoc. Ako odmenu si vezmi tento hrniec zlata a dukátov. A ak niekedy potrebuješ pomoc, si u nás vítaný,“ poďakoval sa mužík a Janko sa pobral domov.
Teraz mal toľko peňazí, že postavil obrovský dom pre svoju rodinu a zaobstaral si taký veľký statok, že bol z neho najväčší farmár v okolí.
Dodnes spomína na príhodu, ktorá sa mu udiala, a dúfa, že ešte mužíkov stretne.
