Za siedmimi horami a siedmimi dolinami bola veľká, slnečná krajina a tej krajine vládol kráľ, ktorý mal jedného syna – princa Martina. Martin sa väčšinou vydával na cesty do krajín, kde už jeho otec nevládal, staral sa o priania ľudu a vyberanie daní.
No keď videl, že jeho otec slabne, povedal si, že je čas nájsť si nevestu, s ktorou by vládol kráľovstvu spolu. Nechcel však len tak hocijakú ženu, ale múdru, vzdelanú, dobrosrdečnú a krásnu. A tak prechádzal svojou krajinou, no ani jednu devu nenašiel takú, aby sa mu zapáčila.
Ako tak princ nariekal na námestí v parku, začul ho postarší muž. Ten k nemu pristúpil a povedal:
„Zdravím, mladý muž. Ja viem, kde nájdeš takú devu, po akej túžiš. Je jedno dievča – tá je krásna aj múdra, no žije až za šírym morom.“
„Vravíte za šírym morom? A ozaj je taká, ako vravíte?“ spytoval sa so záujmom princ.
„Veru je. Vlasy má zlaté ako hviezda jasná, oči belasé ako potôčik a odpovede má vraj na všetko. Pomáha dokonca ľuďom v kraji, ktorí nevedia, kto by im poradil,“ vyrozprával mu muž a princ sa nechal presvedčiť.
Poďakoval mužovi, šiel si domov oddýchnuť a hneď ďalší deň sa vydal na ďalekú cestu. Princ Martin sa vydal k prístavu, kde už čakala loď s bielymi plachtami. Vietor dul priaznivo a more sa v slnečných lúčoch ligotalo ako tisíc strieborných mincí. No čoskoro, keď sa loď vzdialila od brehov, začali sa zbiehať ťažké oblaky. More potemnelo, vietor zosilnel a spustil sa lejak, aký námorníci nepamätali.
Loď sa zmietala vo vlnách ako oriešok v búrke. Blesky osvetľovali tváre vystrašených mužov a každý sa modlil, aby sa dožil rána. Martin sa však nezľakol. Pripútal kormidelníka, ktorý už nevládal, a sám vzal kormidlo do rúk. Pevne sa oprel o vietor, kričal rozkazy a hľadal v tme smer podľa hviezd, ktoré sa len občas zablysli medzi mračnami.
A keď už všetko vyzeralo stratené, zvolal:
„Nezľaknime sa! Kto verí v svetlo, toho tma nepohltí!“
V tom sa vietor náhle utíšil, blesky prestali a loď sa zázrakom ocitla pri pobreží neznámej zeme. V tej zemi žila princezná, o ktorej starý muž hovoril. No keď Martin požiadal, aby sa s ňou mohol stretnúť, princezná odkázala:
„Nech len ten, kto je múdry a spravodlivý, vstúpi do môjho paláca. Každý, kto sa chce uchádzať o moju ruku, musí splniť tri skúšky.“
Prvá skúška bola skúška rozumu. Princezná mu položila hádanku o tom, čo je najcennejšie na svete, čo si nemožno kúpiť ani získať silou.
Martin chvíľu premýšľal a odpovedal:
„Je to dôvera. Bez nej niet pokoja ani lásky.“
Princezná sa usmiala – odpoveď bola správna.
Druhá skúška bola skúška odvahy. V záhradách paláca zúrila divá šelma, ktorú nik nevedel skrotiť. Martin sa k nej priblížil bez zbrane, pokojne, a šepkal jej slová mieru. Šelma sa napokon zvalila k jeho nohám ako verný pes.
Tretia skúška bola skúška srdca. V dedine pod hradom vypukol požiar a Martin bez váhania bežal pomáhať ľuďom, hoci oheň sálal ako peklo.
Keď sa vrátil, očadený a unavený, princezná mu povedala:
„Teraz viem, že tvoja múdrosť nie je len v slovách, ale aj v skutkoch.“
A tak sa princ Martin oženil s princeznou za šírym morom a spolu vládli múdro, spravodlivo a s láskavým srdcom. A keď sa večer hviezdy rozžiarili nad morom, rozprával svojim deťom, ako raz prešiel cez búrku, aby našiel nielen lásku, ale aj svoju odvahu.
