Zajko Šprintík bol preslávený po celom lese ako najrýchlejší bežec široko-ďaleko. Každé ráno trénoval šprinty medzi brečtanmi a skákal cez popadané konáre. Keď niekoho stretol, hneď sa pochválil: „Videli ste, ako rýchlo viem bežať? Nikto ma nikdy neporazí!“
Väčšina zvieratiek ho mala rada, ale jeho chvastanie ich často unavovalo. Raz starý jazvec Jerguš vyhlásil Veľký lesný beh. Prísť mohol každý, kto sa cítil schopný prejsť dlhú trasu. Šprintík sa samozrejme prihlásil ako prvý.
Prekvapilo ho však, keď medzi súťažiacich prišiel aj slimáčik Václav. Ten bol pomalý ako kvapka medu stekajúca po lyžici, ale vždy usmievavý a dobrosrdečný.
„Ty ideš súťažiť?“ zasmial sa Šprintík. „Veď ja obehnem les skôr, než ty stihneš zdvihnúť ulitu!“
Václav pokojne odpovedal: „Nejde o rýchlosť. Ide o to skúsiť niečo nové.“
V deň pretekov vystrelila veverička Bella zo šišky štartovný signál a Šprintík vyletel dopredu ako blesk. Bežal tak rýchlo, že ani nepostrehol, že mu z batoha vypadlo jablko, mrkva aj voda. Keď dorazil na pol cesty, bol taký hladný a smädný, že ledva lapal po dychu.
Zatiaľ slimáčik kráčal svojím tempom. Po chvíli si všimol batôžok ležiaci pri ceste. Poznal ho – patril Šprintíkovi. Mohol si zobrať kúsok jedla, nik by to nezistil. Ale Václav nebol taký. Batôžok trpezlivo tlačil pred sebou, až kým nedorazil k unavenému zajkovi.
„Tu máš, stratil si to,“ povedal.
Šprintík sa začervenal. „Ale… prečo si mi pomohol? Veď som sa ti posmieval.“
„Lebo v pretekoch aj v živote ide viac o priateľstvo než o rýchlosť,“ usmial sa slimák.
Zajko si to uvedomil a ponúkol sa, že pôjde zvyšok trate spolu so slimáčikom. Popri rozprávaní obaja dorazili do cieľa – Šprintík, samozrejme, mohol byť dávno prvý, ale neľutoval to ani na sekundu.
Starý jazvec vyhlásil víťazom Václava – nie za rýchlosť, ale za najväčšie športové srdce. A Šprintík pochopil, že chválenkárstvo je menej hodnotné než dobrota.
