Búrka – to je prehliadka elektriny. Aj keď elektrinu okolo seba nevidíme, je všade. Neschováva sa len v zásuvke alebo v kábloch, jej malé náboje driemu vo všetkom okolo nás. O týchto malých nábojoch, tých neviditeľných Bleskáčikoch, je táto rozprávka.
Bolo leto, slniečko svietilo a malí Bleskáčikovia spali. Niektorí v stromoch, iní v kameňoch, kopcoch, domoch aj v rôznych ďalších veciach, čo sa kade-tade povaľovali. A spali aj v oblakoch. Niekde ich bolo veľa, inde zas málo.
Vietor sa s oblakmi hral na naháňačku a oblaky tmavli a tmavli. Začala sa chystať búrka. To zobudilo malých Bleskáčikov. Búrky totiž majú zo všetkého najradšej, vtedy sa môžu poriadne vyjašiť a popresúvať, aby ich bolo všade tak akurát.
Ako sa tak mrak černal nad krajinou, malí Bleskáčikovia sa začali hmýriť, ale bolo ich v tom mraku veru veľa. Začali sa postrkovať a hašteriť, najradšej by niečo vyviedli. A tu sa pod mrakom objavil vysoký kopec.
Prásk!
Z mraku vyletel blesk, niekoľko Bleskáčikov sa ho chytilo a vleteli s ním rovno do zeme. Tam sa Bleskáčikovia uvelebili a rozprávali kamarátom v zemi, aké to bolo v mrakoch.
Ale búrka sa ešte neskončila. Najväčší nezbedník Bleskáčik Iskrička sa stále nepokojne tlačil v mraku s ostatnými. Nazlostilo ho, že nestihol chytiť blesk a musel tu zostať. Vôbec sa mu tu nepáčilo. Lenže kam by vlastne vletel? Všimol si, že oproti jeho mraku pláva iný mrak. A na prvý pohľad bolo jasné, že tam je Bleskáčikov menej. To je nápad, tam sa presťahujem, hovoril si pre seba Iskrička.
Prásk!
Blesk vyletel z mraku a zablysol do tmy. Vletel do mraku pred sebou a niekoľko Bleskáčikov tak mohlo preskočiť z mraku do mraku spolu s ním. Lenže darebák Iskrička si zase zabudol naskočiť na blesk. Riadne sa nahneval a strkal sa s ostatnými Bleskáčikmi ešte viac ako predtým.
Ale búrka pokračovala, práve bola v najlepšom. Blesk za bleskom pomáhal sťahovať malých Bleskáčikov z mrakov do mrakov, do zeme aj do stromov, takže si mohol Iskrička vybrať, kde bude jeho nový domov. A keďže bol Iskrička uličník, naschvál si vybral vysoký suchý strom.
Bum! Prásk! Huhly, huhly!
Iskrička sa chytil blesku za chvost a spolu s ním vbehol do vysokého stromu, ktorý ešte stihol zapáliť. Prudký dážď však oheň rýchlo uhasil, Iskrička sa upokojil a konečne mohol v pokoji zaspať. Presne ako búrka, ktorá sa vyzúrila a mraky sa rozplynuli. Nakoniec bolo Bleskáčikov všade zase tak akurát. Zostal už len dážď, ktorý polieval smädné rastliny a navracal vlahu do krajiny.
Z okna malého domu sa na búrku pozeral malý Jurko. Vždy rád sledoval to blýskanie a hučanie, aj keď sa trochu bál. Ale vedel, že doma sa mu nemôže nič stať. Blesk si vždy vyberá niečo vysoké. Blesk je silný elektrický výboj a ľudia vedia, ako sa pred ním chrániť. Na svoje domčeky si dávajú hromozvody, ktoré blesky nepriťahujú, ale vyháňajú. Hovoria im totiž, že tam je už Bleskáčikov priveľa a že tam ďalší nemajú chodiť.
