Raz – niekedy, niekde, žil, bol chlapček menom Frantík. Ten chlapček mal jednu zlú vlastnosť. Každého, koho len mohol a na koho dosiahol, vždy štípol. Keby to bolo len zo žartu, asi by sa na tom všetci iba smiali. Ale Frantík štípal tak silno, že to každého bolelo. Márne mu rodičia dohovárali, že to nemá robiť. Na Frantíka nič neplatilo.
Keď chodil do škôlky, nikto sa s ním nechcel hrať. Všetky deti boli doštípané, kňučali a plakali. Dokonca aj pani učiteľky boli doštípané od Frantíka. Ani ich dohováranie Frantíkovi nič nezmohlo. Čoskoro mu zakázali chodiť do škôlky. Ale čo škola? Tam predsa musí chodiť. Alebo nie?
Rodičia dostali od riaditeľa školy nakázané, aby Franto s tým štípaním rýchlo prestal, inak do ich školy nebude môcť chodiť. Pretože do školy chodia iba dobré a usilovné deti, ktoré chcú poslúchať svoje dobré učiteľky, a nie nechať sa vyrušovať niekým, kto im bude ubližovať a štípať ich. Ani pán riaditeľ sa nenechá od nikoho štípať.
Keď Frantík v ten deň zaspal, rodičia sedeli pri stole v kuchyni a chladili si ľadovými obkladmi poštípané ruky od svojho Frantíka. Pri tom riešili, čo s tým.
„Veď už sme vyskúšali všetko,” povzdychla si mamička.
„Ešte sme neskúšali odborníkov na detské správanie,” navrhol tatinko. „Kamarát v práci mi hovoril, že ich syn sa stále špáral v nose. Stačilo jedno sedenie u doktora Ostrého a bolo po probléme.”
„Myslíš, že by si poradil aj so štípaním?” šepkala mamička, aby Frantíka nezobudila.
„Určite. Hneď ráno mu zavolám,” rozhodol tatinko.
Netrvalo dlho a Frantík išiel s rodičmi na výlet k pánovi doktorovi Ostrému. Frantík sa celú cestu zabával tým, že prstami štipkal po poťahoch auta a potom do maminho kabáta. Našťastie ďalej zo svojej sedačky nedosiahol.
V čakárni u pána doktora sa Frantíkovi veľmi páčilo. Sedelo tam veľa plyšákov, ktorých mohol štípať. To ho však čoskoro prestalo baviť, lebo plyšáci pri tom nevydávali žiadne zvuky. Preto chcel ísť štípať tatinka. Ten len s obavami pozeral na obrázky zavesené na stenách čakárne. Na jednom bol chlapček, ktorý jedol pastelky, takže mal okolo pusy len farebné triesky. Na druhom sedelo dievčatko pri kope rozbitých hračiek a práve ničilo bábiku.
„Vidíš, mamička? To budú určite vyliečené deti,” zašepkal tatinko.
„Au! Frantík, to bolí!” okríkla mamička Frantíka, na ktorého obrázky nezapôsobili a začal sa nudiť.
Našťastie sa otvorili dvere a sestrička ich pozvala ďalej k pánovi doktorovi. Pán doktor bol starý vráskavý dedo s dlhými bielymi vlasmi. Premeral si Frantíka pohľadom cez hrubé okuliare.
„Tak sa ukáž, chlapče,” zachrapčal pán doktor.
Frantík bez váhania prišiel k nemu a hneď ho štípol do ruky. Potom hneď do ucha, do líca a do nosa.
Pán doktor nič nepovedal. Len prikývol hlavou.
„Skúšali ste mu nasadiť rukavice?” opýtal sa potom.
„Ale iste. On si ich zakaždým zložil. A prilepiť mu ich nemôžeme, ako by v škole písal? A ako by sa umýval?” vravela mamička.
„Dobre, dobre. Keď nechcete oželieť takú prkotinu, ako potom chcete tento neduh liečiť?“ mračil sa pán doktor Ostrý.
Mamička sa chcela hádať, že predsa umývanie, škola a jedlo nie sú prkotiny, ale radšej mlčala. Pán doktor sa tváril veľmi nahnevane. Možno za to mohol Frantík, ktorý sa nenápadne dostal pod jeho stoličku a medzi priečkami sa mu podarilo pána doktora štípnúť do zadku.
„Au! Toto je vážny prípad, na ktorý žiadne lieky nepomôžu,” povedal pán doktor. „Navrhujem operáciu. A to amputáciu prstov. Prípadne rovno celých rúk v zápästí.”
Rodičia sa zľakli a začali jeden cez druhého protestovať, že toto je predsa priveľa, že to nie je žiadna liečba, že okamžite idú domov, a že pán doktor nech si radšej amputuje svoje vlastné prsty, prípadne aj celú hlavu, lebo mu už asi ani tak na nič nie je, keď navrhuje takéto veci.
Na druhý večer sedeli rodičia opäť v kuchyni a smútili nad neúspechom. Navyše sa Frantíkovo štípanie ešte zhoršilo. Už sa sťažovali aj susedia, že nemôžu ísť domov. Frantík stál celé popoludnie pri vchodových dverách a každého, kto chcel prejsť, štípol.
Tatinko potichu listoval novinami, mamička si chladila boľavú hlavu mokrou utierkou. Zrazu tatinko udrel do stola.
„Mám to!”
„Ticho, ešte ho zobudíš a začne to odznova,” napomenula ho mamička.
„Pozri, tu,” ukazoval tatinko nadšene do novín a čítal: „Naučte deti vážiť si pohodlie. Dajte im ochutnať stredovek. Internátna škola rytierov napraví každého lapaja.”
„To je skvelé! Len aby si s ním vedeli poradiť,” strachovala sa mamička.
Napriek tomu bolo rozhodnuté. Hneď na druhý deň Frantík odišiel do školy rytierov. Rodičom aj susedom odľahlo, nikto ich už neštípal, už sa nemuseli báť malého Frantíka.
A ako sa mal Frantík v škole rytierov? Dobre. Okrem učenia musel ešte aj pracovať, aby si mohol s ostatnými uvariť jedlo. Nemal tam žiadny mobil, ani televízor, dokonca aj vodu na umývanie si tam museli žiaci a ich učitelia zohrievať na ohni. Prosto tak, ako žili ľudia v dávnych časoch. Učitelia boli navyše samí rytieri, ktorí nosili pevné brnenie a nejaké štípanie im vôbec neprekážalo. Frantíka to však po prvých dňoch prešlo, keď musel začať riešiť iné problémy. Napríklad to, ako sa zakladá oheň.
Tak si, milé deti, vážte to, čo máte. A hlavne si vážte svojich starostlivých rodičov a nikdy im neubližujte. Inak by ste mohli dopadnúť rovnako ako Frantík.
