Na jednej lúke žila kobylka a mravec. Kobylka si celé dni skákala na slnku, zatiaľ čo mravec usilovne pracoval a stále niečo niekam nosil. Kobylka z toho bola celá udivená, priskákala k nemu a pýtala sa ho:
„Prosím ťa, mravec, povedz mi, prečo v tak krásny slnečný deň pracuješ? Prečo tiež nejdeš leňošiť na slniečko ako ja?“
„Vieš, kobylka,“ hovorí mravec, „ja si robím zásoby na zimu. Leto skončí a čo potom? Príde zima, všade bude sneh a mráz, kde potom vezmem jedlo?“
Kobylka sa len ľahkomyseľne usmiala: „Veď je zima ešte ďaleko. V tak krásne teplé dni by sme si mali skôr užívať a povaľovať sa.“
„Rob, ako myslíš, kobylka,“ hovoril mravec a ďalej sa lopotil okolo mraveniska.
Kobylka odskákala preč. Našla si pekné miesto na slniečku a ohrievala si nožičky.
Tak to šlo deň za dňom. Kobylka sedela na slniečku a sledovala, ako mravec pracuje a nosí si zásoby. Jej sa ale nechcelo nič robiť, veď bolo tak krásne a zima stále ďaleko.
Jedného dňa však zima predsa len prišla. Kobylka sa nestačila ani čudovať, ako rýchlo napadol prvý sneh. Bola jej zima, a tak zaliezla do svojho obydlia. Mala hlad, ale nikde nenašla nič, čo by mohla zjesť. Spomenula si na mravca. Ten si až teraz leňošil v mravenisku, obklopený zásobami jedla, ktoré si nanosil cez leto a jeseň.
Kobylka zaplakala, v brušku jej škŕkalo od hladu. Keby namiesto leňošenia na slniečku myslela aj na zimu. Nezostalo jej nič iné, len ísť prosiť zvieratká v okolí, či sa nad ňou nezľutujú a niečo jej nedajú. Došla aj k mravcovi.
„Tak vidíš, kobylka. Keby si myslela na zimu už v lete, mohla si mať tiež zásoby,“ povedal mravec.
„Teraz už to viem. A sľubujem, že keď prežijem zimu, budem si pamätať, že mám viac myslieť dopredu. Tiež si nanosím zásoby a nebudem sa len povaľovať.“
Mravec pozval kobylku na návštevu, nechal ju u seba zohriať a podelil sa s ňou o jedlo. Na cestu jej potom ešte dal niečo na zub domov.
„Ďakujem ti, mravček,“ povedala kobylka. „Nielenže si v lete urobím svoje vlastné zásoby, ale za to, že si ku mne bol taký dobrý, pomôžem nosiť zásoby jedla aj tebe.“
Zima odišla, prišla jar a po nej leto. Mravec opäť usilovne pracoval a nosil omrvinky do mraveniska. A kobylka? Už sa neposmievala ani nečudovala, dokonca sa ani nepovaľovala na slniečku. Namiesto toho nosila zásoby do svojho domčeka. A keď jej zostal čas, pomáhala nosiť jedlo aj mravčekovi. Na ďalšiu zimu budú obaja pripravení a ani jeden nebude musieť trpieť hladom.
