V jednej izbičke sa hrali dve deti – Anička a Peťko. Obaja mali kopec hračiek. Anička sa najradšej hrala s bábikami, kockami a vláčikmi. Peťko zase veľmi rád staval z Lega, jazdil s autíčkami a túlil sa s plyšákmi.
Ako sa tak hrali a behali od jednej hračky k druhej, v izbičke to vyzeralo asi tak, ako keby sa hračkárstvom prehnal divoký vietor. Bolo to tým, že ani Anička, ani Peťko nevracali hračky na svoje miesta. Keď sa dohrali, hračky ostali na zemi.
Určite si myslíte, že večer svoje hračky predsa len upratali. Ale kdeže. Len sa rýchlo umyli, zaliezli do postieľok a čakali na mamičku, kým im príde prečítať rozprávku.
„Ako sa mám dostať až k vašim postieľkam?” hnevala sa mamička vo dverách. „Prečo si tie hračky neupracete?”
„Veď sa s nimi zase budeme hrať,” povedal Peťko.
„Tým hračkám to, mamička, určite nevadí,” dodala k tomu Anička.
Mamička opatrne odhrnula nohou hračky, aby sa mohla dostať až k postieľkam.
„Mám pre vás dnes veľmi peknú rozprávku,” povedala mamička. „Určite si ju rady vypočujú aj vaše hračky, pretože je tak trochu o nich.”
A pustila sa do čítania.
„Kedysi dávno bola jedna izbička, kde bolo veľa hračiek. Bábiky, autíčka, kocky, vláčiky, plyšáčikovia, vojačikovia, no jednoducho všelijaké hračky. Hračky boli najspokojnejšie, keď sa s nimi deti hrali. To ich veľmi bavilo. Veľmi sa im však páčilo aj oddychovať pekne vo svojich vlastných poličkách v skriniach. Tam sa však dostali len zriedkavo. Keď sa s nimi deti dohrali, nechali ich ležať na zemi. Na druhý deň sa tie deti hrali zase s inými hračkami. A keď sa dohrali, opäť ich nechali ležať na zemi medzi ostatnými, alebo dokonca priamo na nich. Hračkám sa to nepáčilo. Jedna z bábik sa sťažovala, že na nej leží auto. Mať Porsche na chrbte je určite veľmi nepríjemné. Vojáčikom zase prekážalo, že sa ocitli medzi dinosaurami. Plyšáci sa hnevali, že sa váľajú pod posteľou v tme. Autíčka zostali nabúrané na koberci a vlaky vykoľajené na rozbitých koľajniciach.
Keď už toho mali nespokojné hračky dosť, rozhodli sa, že z izbičky odídu k hračkovému kráľovi. Jeho kráľovstvo bolo dosť veľké, všade vládol poriadok a kráľ ich určite rád privíta. A tak sa hračky vydali na cestu.
Ako to bolo ďalej, vám poviem zajtra. Je už čas ísť spať,” dopovedala mamička, dala obom deťom pusu na dobrú noc a odišla.
„Myslíš, že sa na nás naše hračky tiež hnevajú?” napadlo Aničku.
„Kdeže,” mávol rukou Peťko. „Tým našim je to fuk.”
A tak obe deti sladko zaspali.
Ráno sa ako prvý zobudil Peťko. Chcel si zobrať na raňajky so sebou svojho obľúbeného plyšáka, farebného papagája, ale nikde ho nevedel nájsť.
„Asi by ste si tu mali upratať. Určite ho potom nájdete,” povedala mamička.
Anička tiež vstala, naraňajkovala sa a išla do izbičky. Hľadala svoju najmilšiu bábiku, tú s červenými vláskami, čo vyzerá ako Ariel z rozprávky o malej morskej víle. Ale nikde nebola.
Peťko aj Anička sa ten deň hrali s inými hračkami. Stále im však vrtalo hlavou, že nemôžu nájsť ani papagája, ani vílu. A to izbičku prehľadali asi trikrát. Do upratovania sa im však vôbec nechcelo.
Večer pokračovala mamička vo svojej rozprávke.
„Kde sme to skončili? Aha, už to vidím. Hračky sa vydali na cestu do kráľovstva hračiek. Kráľ hračiek ich privítal s otvorenou náručou. Poľutoval ich, že s nimi deti tak zle zaobchádzali, a povedal im, že v jeho kráľovstve môžu zostať tak dlho, ako len budú chcieť. Keby sa raz chceli vrátiť, brániť im nebude. Hračky sa čudovali, prečo by sa mali chcieť vrátiť, keď práve teraz prišli. Ráno sa však celým kráľovstvom niesol strašný plač. Taký smutný, že by sa nad ním ustrnul aj kameň.
Hračky išli za kráľom zistiť, čo sa deje a odkiaľ prichádzajú tie ľútostivé zvuky. Kráľ len ukázal do svojej krištáľovej gule. V nej hračky videli svoju izbičku, teraz prázdnu, ako v nej sedia deti a plačú, lebo sa nemajú s čím hrať. Pomedzi vzlyky sľubovali, že si budú hračky už vždy upratovať, len keď sa im zase vrátia.
Nešťastné hračky sa nad deťmi zľutovali a v noci, keď všetko spalo, sa vrátili domov. Ráno sa deti zobudili. To bolo radosti! Deti hneď každú hračku opatrne zdvihli, objali a odložili na svoje miesto. V izbičke to vyzeralo veľmi pekne, každá hračka mala svoje miestečko a deti ich na to svoje miestečko vždy zase vrátili. Vedeli totiž, že si ich musia vážiť. Nabudúce by sa už z kráľovstva hračiek nemuseli vrátiť. Koniec. A dobrú noc.”
Mamička pobozkala deti, zhasla svetlo a odišla.
„Vieš čo, Peťko, mne sa zdá, že aj naše hračky postupne odchádzajú niekam, kde sa budú mať lepšie,” hovorí Anička.
„To je hlúposť. Veď to bola iba rozprávka.”
Ale Peťko si tým, čo povedal, nebol veľmi istý. Chvíľu mlčal, prehadzoval sa v posteli sem a tam.
„Anča?”
„Čo je, Peťko?”
„Myslíš, že by nám mohli odísť aj ďalšie hračky?”
„Možno odídu všetky naraz,” zľakla sa Anička.
„Keby sme tu upratali a dali ich na svoje miesta,” začal mudrovať Peťko, no Anička už vykĺzla z postele, rozsvietila a zbierala bábiky zo zeme.
Peťko vyskočil tiež a začal parkovať autíčka na parkovisko. Chvíľu to trvalo. Viete, taký neporiadok nevznikne za chvíľku, takže nemôže byť ani za chvíľku uprataný.
Nakoniec to však deti zvládli a mohli zaliezť späť do postieľok. Spali tvrdo až do rána.
Keď sa Peťko s Aničkou ráno zobudili, skontrolovali svoje hračky. Všetky odpočívali na svojich miestach.
„Jéj! Peťko, poď sa sem pozrieť,” volala Anička. „Medzi bábikami tu v postieľke spí aj Arielka. Včera som ju ale určite neodkladala. Musela sa vrátiť. Moja Arielka!”
Anička objímala Arielku a mala veľkú radosť. Peťko sa rozbehol pozrieť na poličku, kde mal plyšákov. Papagáj sedel hneď uprostred.
„Pozri, Lora je tu tiež,” volal Peťko a hneď papagája zložil z poličky, aby ho mohol objať.
Keď sa s hračkami dostatočne privítali, vrátili ich na svoje miesto.
„Od dneška to už bude vždy takto, Arielka,” sľubovala Anička. „Ani teba, ani žiadnu inú hračku už nenecháme nikde len tak povaľovať.”
„Presne tak,” súhlasil Peťko. „Urobíme vám z našej izbičky kráľovstvo len pre vás.” Aby ste sa tu mali pekne. Čo by sme si bez vás počali?”
A tak v izbičke u Aničky a Peťka už nenájdete na zemi ani jednu hračku. A keď sa s nimi dohrajú, upracú ich na svoje miesta. A vy to robte tiež. Aby sa vám niekedy nestalo, že sa niektoré hračky rozhodnú odísť k hračkovému kráľovi.
