Sníval sa vám niekedy nejaký bláznivý sen? Tak si predstavte, čo sa raz v noci o čarodejniciach snívalo Bubíkovi.
Všade bol sneh a fúkal ľadový vietor. Bubík stál na záhrade pred domom len v zelených trenýrkach a nátelníku. Na hlave mal veniec z púpav, tulipánov, narcisov a orgovánu. Mrazom mu kvety však uvädli, takže to vyzeralo, akoby mal na hlave dlhé vlasy z kvetov.
Okolo neho sa hemžili mrazíci. To sú také malé strašidielka, ktoré sa objavujú len v zime. Vyrábajú cencúle, námrazu, maľujú na okná a tropia množstvo ďalších hlúpostí. S obľubou nechávajú zamŕzať autá a ich batérie a potom sa z úkrytu smejú ich majiteľom, ktorí nemôžu naštartovať.
Lenže toľko mrazíkov na jednom mieste Bubík nikdy v živote nevidel. Toľko ich nikdy nebývalo ani u nich v Strašidrne. A potom si všimol, kto to stojí opodiaľ a kontroluje, ako mrazíci robia mráz a ničia kvety. Bubíkova sestra Zubomila! Bola oblečená v roztrhnutej záclone, ktorá vo vetre vlála rovnako ako jej strapaté vlasy.
„Zubomila! Čo tu robíš?“ zavolal na ňu Bubík.
Zubomila sa usmiala a pritom odhalila špicaté biele zuby ako ihličky, ktoré by jej mohlo každé zubaté strašidlo závidieť.
„Nie som Zubomila. Teraz som Morena, pani Zima, a ty mi choď z cesty. Jar tu nestrpím! Táto kruto krásna zima neskončí a nikto s tým nič nezmôže!“
V tú chvíľu mal Bubík pocit, že mu niekto strčil nohu do mrazničky. Pozrel sa dole a videl, ako mu malý mrazík olizuje nohu.
„Ideš!“ okríkol ho Bubík a vyprostil nohu z jeho zovretia.
Ale mrazík sa znova rozbehol k nemu. Našťastie pri dome stálo hrablo na sneh. Bubík ho schmatol a odhrnoval si mrazíky z cesty. Niektorí zostali na hrable, držali sa a pľuvali po Bubíkovi premrznutý sneh. Iní len nadávali.
Tak sa dostal Bubík domov. Za tú chvíľu bol premrznutý až na kosť. Hneď došiel do obývačky a tam sa zvalil na chlpatý koberec pri krbe, kde krásne hrial oheň.
„Von ma už nikto nedostane,“ sľuboval si Bubík a pomaly sa mu chcelo spať. Vyrušil ho však príchod jeho mamičky.
„Tam je ale zima,“ sťažovala sa a trela si skrehnuté ruky. „Mrzne tak, že sa z nášho psa stala ľadová socha. Jar akoby niekde pospávala, pritom už tu dávno mala byť.“
Bubík sa zľakol. Jar pospávala? A oni majú psa? Zmrznutého?
Než sa nazdal, niekto búchal na dvere.
„Kto to je, mami?“ pýtal sa po chvíli Bubík.
„Sused Vodnický, zamrzol mu dom, nechám ho u nás prespať.“
Do izby vošiel vodník. Z jeho šosov, z ktorých mu obvykle kvapkala voda, mu dnes trčali cencúle. Bosé nohy nemal zelené, ale modré od zimy, rovnako tak ruky a nos. Namiesto klobúka mal na hlave nasadenú čiapku.
„Zamrzlo mi doma. Ten ľad na rybníku je tak hrubý, že sa nedá presekať. Keby som býval skočil šípku, ako to občas robím, urobil by som si peknú hrču,“ sťažoval sa. „Táto zima mi zničí všetky ryby. A Jar len sedí v teple a nič nerobí.“
Bubík vyvalil oči. Jar sedí v teple? Čo všetci majú s tou jarou?
Než sa mohol viac zamyslieť, do obývačky pribehla zamrznutá mama. Držala sa za nohavice a vyzerala, že ju niečo bolí.
„Čo sa ti stalo, mama?“ pýtal sa Bubík a zdvihol sa z koberce.
„Urob niečo! Musíš tú Morenu nejako vyhnať! Taký mráz je vonku, že sa ani vyčúrať nedá. Hneď je zo všetkého cencúľ. Au!“
Bubíkovi zrazu svitlo. Zložil si z hlavy veniec z kvetov, ktoré boli opäť také krásne ako na jar. On bol ta Jar! To on s tým musí niečo urobiť.
„Prepáč, ale mne sa do tej zimy nechce,“ povedal nakoniec Bubík.
Všetci ho začali prosiť, Vodnický mu dokonca ponúkal svoju čiapku. V tom teple sa mu aj cencúle na šose roztopili, takže teraz sedel v kresle v kaluži.
„Už prichádzajú ďalší,“ začul ustaraný hlas maminky.
Pozrel sa z okna, ale bolo zamrznuté. Pozrel sa teda na chodbu, kde pri dverách stála maminka a zvala k nim do tepla ďalších obyvateľov Strašidrna, aby sa u nich v teple mohli zachrániť pred zimou.
„Kde je ta Jar, keď ju strašidlo potrebuje?“ hromžil dedko Zubatý. Potom uvidel Bubíka, usmial sa na neho, ale namiesto zubov mal špicaté cencúle.
„Jar nás svojimi kúzlami zachráni a zimu vyženie. Verím tomu,“ povedala mamička.
Bubíkovi svitlo. Kúzla? Ja smiem kúzliť! No to je úžasné.
Hneď sa vyhrnul von do zimy. Zubomila, teda Morena, stála na hromade snehu a smiala sa všetkým strašidlám, ktoré sa nestihli včas dostať do tepla. Z niekoho sa stali ľadové sochy, z iných snehuliaci.
„Tak dosť, Morena! Jar je tu!“ zakričal Bubík.
„Ty si trúfaš na Morenu? Krutú pani zimy?“
„Si pendrek a nie pani zimy, Zubomila. A teraz sleduj. Čáry máry, Morena, nech sú z teba polena. Z mesta von ich vynesieme a jarný deň privítame.“
Na to sa okolo Moreny zdvihol vietor, zdvihol do vzduchu všetok sneh, zavíril okolo nej a na zem pred Bubíka dopadol iba panák na tyči. Vyzeral ako tí strašiaci, čo ich ľudia dávajú na pole. A na hromade snehu zostala stáť Zubomila.
„Bubík, ty naša Jar, vyslobodil si ma! A pozri! Sneh sa topí,“ ukázala Zubomila.
Skutočne. Sneh mizol, cencúle tiež a malí mrazíci sa urýchlene zahrabávali do štrbín a dier v zemi, aby sa uchránili pred slniečkom.
„A čo s Morenou?“ ukázal Bubík na strašiaka.
„Vynesieme ju z mesta von a spálime ju. Aby nám už nemohla škodiť,“ povedal otecko, chytil strašiaka a nasledovaný ďalšími strašidlami ho vyniesol na kopec za mesto. Tam spoločne strašidlá urobili hranicu a strašiaka spálili. Pri tom sa všetci radovali, že tú dlhú zimu prežili.
Od tých čias to tak robili každý rok. Nielen ľudia veria, že ich oheň chráni pred strašidlami, zimou a čarodejnicami. Strašidlá tiež veria, že ich oheň ochráni pred všetkým zlým. Aj pred ľuďmi. Pretože strašidlá a ľudia, to by nešlo dohromady. Alebo snáď áno?
