Dnes večer môj brat Píhat strašil u pána Karlíčka, a ja, Milín, som nemal čo robiť. A tak som si povedal, že sa pôjdem pozrieť, ako to vyzerá pred domom. Dnes celý deň lialo. Počul som deti, ako si rozprávajú o tom, aké skvelé mláky sú vonku po daždi a aké je báječné v nich dupotať a skákať. To musím tiež vyskúšať!
Počkal som, až panelák zaspí. Vydal som sa po schodoch dolu, ale ejha! Pani Simonová umývala schody a od piateho poschodia každý schod kĺzal horšie ako chodník v januári. Pošmykla sa mi labka. Jauvajs. Au, au, aua, jau. To som zišiel schody až do medziposchodia. Ale do výťahu ma už nikto nedostane. Kade inak by to šlo?
A tu som si všimol, že pozdĺž celého schodiska je taká dlhá tyč, dosť široká, aby sa mi na ňu krásne zmestilo bruško. Vyšplhal som sa na ňu, myslím, že tomu hovoria zábradlie, položil som sa, pustil sa a jupííí! Ja som išiel! A to bola rýchlosť. V zákrutách som musel brzdiť, aby som nespadol. Elegantne som sa dostal až dole ku vchodu. A pretože to bolo super a schody už uschli, vybehol som znovu do piateho poschodia a zišiel to po zábradlí ešte raz. A ešte raz. A ešte. A ešte. To bola zábava!
Skoro som zabudol, že som sa chcel čľapkať v mlákach. Opatrne som prekĺzol von tajným priechodom vedľa vchodových dverí, o ktorom mi povedal Píhat. Všade bola tma, svietili len pouličné lampy. Ale ja som v tme videl dobre. Našiel som si tú najväčšiu mláku, prikrčil som sa, zavlnil bokmi ako mačka pred skokom a hup! A čľap! Voda a blato sa rozprskli okolo mňa. Už chápem, že sa to deťom páči. Je to super!
Preskákal som snáď všetky mláky okolo nášho paneláku, až som mal kožúšok úplne premočený. Zima mi ale nebola. Akurát som bol trochu špinavý. Čoskoro ale bude svitať a ja by som mal ísť domov. Aj tak som bol už strašne unavený. Dovliekol som sa do piateho poschodia, keď ma napadlo, že by som sa mohol ešte raz zviezť po zábradlí, než pôjdem spať.
Vyskočil som naňho, pustil sa a fííí! To bola jazda. Mokré chlpy kĺzali oveľa viac a ja som išiel tak rýchlo, že som to neubrzdil. V zákrute som vyletel zo zábradlia a narazil do steny. Jau! A s touto potupou som musel ísť spať.
Druhý deň ráno ma zobudili hlasy našich a môjho brata Píhata.
„Ľudia majú obrázok plúžiaka na stene! Na štvrtom poschodí niekto namaľoval obrys plúžiaka!“
Čože? Ľudia nás objavili? To by bolo zlé. Vyplúžil som sa z pelechu pozrieť, čo to na tom štvrtom poschodí majú. No vážne! Fotka plúžiaka panelákového, krásny obrys spredu s roztiahnutými štyrmi nohami aj chvostíkom. Celý ja. No, veď som to tiež bol ja.
„Ktorý dobytok zašpinil blatom stenu?“ počul som harusiť pani Simonovú, ale to už som utekal do svojho pelieška.
Ja predsa nie som žiadny dobytok.
„Vyzerá to, akoby tam niekto obtlačil mačku,“ smial sa pán Karlíček. „Asi budeme musieť nechať chodbu vymaľovať, pani Simonová.“
„Áno, hneď na budúci týždeň to zariadim. Ale je mi záhadou, ako sa to na tej stene objavilo.“
Mne to zas tak záhadné neprišlo, hovoril som si, keď som príjemne unavený zaspával po svojom nočnom dobrodružstve vo svojom peliešku.
