Jedného večera prišiel Píhat s tým, že by sme mali vziať strašiť starého Hjunta. Je to najstarší a najskúsenejší plúžiak v celom paneláku, žije tu najdlhšie a pritom je stále zalezený v tej svojej pivnici. Určite by mu urobilo radosť zase si trochu zastrašiť. A my by sme konečne videli, čo všetko dokáže. Možno odhryzne pánovi Karlíčkovi palec!
Len čo sa zotmelo, vyrazili sme do pivnice. Píhatovi trvalo celú večnosť, kým Hjunta presvedčil, aby zdvihol zadok z hromady handier, v ktorej vysedával, nieto aby vyliezol z pivnice.
„Ja už som nebol strašiť snáď desať rokov,“ priznal sa Hjunt, keď sme sa plúžili po schodoch do bytu k pani Simonovej.
„Tak teraz si to musíš vynahradiť,“ povedal som mu.
„Či to ešte vôbec budem vedieť.“
„To je ako jazda na bicykli, akonáhle to raz vieš, už to nezabudneš,“ poučil ho skúsený Píhat.
Starý Hjunt sa možno trochu hanbil, pretože mu stále ešte nedorástla srsť a chodil tu vo vianočnom svetríku pre psov. Ale potme je to predsa jedno. A ľudia na palcoch na nohách nemajú oči.
Pani Simonová spala. Asi bola unavená, pretože na stole stála nádherne upečená bábovka. To muselo dať prácu. Ale nie sme tu kvôli jedlu. Zamierili sme rovno do spálne. Ja prvý, za mnou Píhat a za ním… nikto.
„Kde je Hjunt?“ pýtal som sa, keď som sa otočil.
„Netuším, bol po celý čas za mnou.“
Vrátili sme sa do kuchyne. Bábovka bola preč. Zato na zemi sedel prežratý Hjunt a vianočný svetrík sa mu cez brucho napínal k prasknutiu.
„Musel som sa trochu posilniť. Takú dobrotu som už roky nejedol,“ hovoril Hjunt a kolísal sa za nami do spálne.
Píhat začal vrčať, škrabkať a fúkať. Ja som pošteklil pani Simonovú na nožkách chvostom a starý Hjunt začal hrýzť.
„Chi, chi, chi, chi,“ smiala sa zo spánku pani Simonová.
Starý Hjunt namiesto hryzenia olizoval chodidlo pani Simonovej.
„Musíš hrýzť. Použi zuby,“ šepkal Píhat.
Starý Hjunt si namiesto toho hlasno odgrgol, až zadrnčala váza, rybka v akváriu poskočila a pani Simonová sa prebudila, pretože si myslela, že prišla búrka.
„Tu sme skončili, ideme inam,“ rozhodol Píhat.
Došli sme k pánovi Karlíčkovi. Ten spal ako drevo, nohy mu trčali spod periny a kroksy mal starostlivo zoradené pri posteli. V pelechu hneď vedľa odpočíval Murko.
Strašidelná predohra bola tentokrát moja. Ale cez chrápanie pána Karlíčka moje vrčanie a funenie skrátka nebolo nič moc.
„Kroksy!“ zavrčal Hjunt, naježil sa a vrhol sa na topánky.
Než sme sa nazdali, jednu roztrhal na kúsočky a druhú celú zjedol. Už je to tu zas. Chýba vám topánka? Za všetkým hľadajte plúžiaka.
Píhat zatiaľ poškrabkal pána Karlíčka na palcoch a presunul sa k vankúšu. Šiel som z druhej strany a spoločne sme pošteklili pána Karlíčka chvostami pod nosom. A to bola chyba.
„Hepčííííík!“ kýchnul pán Karlíček tak hlasno, že sme obaja nadskočili, Hjuntovi zaskočil kúsok kroksy a Murko vyskočil naježený z pelechu. A hneď nás zbadal.
„Rýchlo preč, ide po nás kocúr,“ zakričal Píhat, ale bolo to zbytočné.
Kocúr mňa a Píhata zahnal do kúta vedľa postele a chystal sa po nás skočiť. Roztriasol som sa od strachu a už som čakal, kedy ma kocúr zahryzne ako potkana. Ale čo sa nestalo – namiesto víťazného skoku kocúr zavrieskal a dal sa na útek.
„Zbabelec, bi sa ako muž,“ kričal starý Hjunt a vypľúval chlpy.
Priplúžil sa totiž ku kocúrovi zozadu a zaryzol ho do chvosta. Kocúr sa zľakol a začal utekať. Pre Hjunta však potýčka neskončila, bežal za kocúrom a naháňal ho po byte. Kocúr skočil na stôl, Hjunt za ním. Na zem spadlo niekoľko hrnčekov, tanier a prevrátila sa jedna stolička. Kocúr ušiel zo stola na skriňu, Hjunt za ním, nedbajúc na vystavené modely autíčok, ktoré padali jedno po druhom na podlahu.
Kto vie, ako by to dopadlo, keby sa tým hlukom nezobudil pán Karlíček. Rozsvietil a začal kričať kliatby adresované svojmu Murkovi. Pre nás to bol jasný signál, že je čas zmiznúť. Rýchlo sme prekĺzli do chodbičky a von z bytu. Hjunt našťastie šiel za nami.
„Hľa, chlapci, mám trofej,“ chválil sa zadýchaný Hjunt a ukazoval nám mačací obojok. „Ukradol som tomu zbabelcovi ozdobu. A teraz ju budem hrdo nosiť ja.“
A tak si Hjunt dal na krk mačací obojok a spokojne sa vrátil do pivnice. Ja a Píhat sme šli do svojich pelieškov. Pred spaním sme sa rozprávali o tom, že starý Hjunt je vážne trieda. Strašiť už síce trochu zabudol, ale keď prišlo na bitky s kocúrmi, to bol vážne trieda.
Tak dobrú noc, deti. A nikdy nejedzte kroksy. Starého Hjunta z nich bolelo brucho ešte týždeň.
