Kúsok za Strašidrnom stojí uprostred lúky starý vysoký strom. Hovorí sa o ňom, že je pamätný, pretože tam stojí už mnoho a mnoho rokov. Je to dubisko ako hrom. Podľa jednej povesti na ňom odpočíval vo svojom netopierom prestrojení sám upír Drakula.
Jedného dňa sa však stalo, že tento strom začal vysychať. Nikto nevedel prečo. A pretože sa nikomu nedarilo strom zachrániť, rozhodol starosta Strašidrna, že strom nechá vyrúbať, aby na niekoho náhodou nespadli vysychajúce vetvy.
Bubík so Zubomilou z toho boli smutní. Chodili sa pod strom radi hrať.
„Predsa to tak nenecháme, Bubík,“ povedala Zubomila. „Ten strom musíme zachrániť.“
„Ale ako?“
„To neviem. Ale máme na to mesiac, než ho vyrúbu. To by bola taká škoda. Veď stromy sú potrebné, to vie každé strašidlo.“
A tak sa tí dvaja vydali ku stromu.
„Vyzerá sucho,“ konštatoval Bubík. „Vetvy má suché a pokrútené ako ruky našej prababičky.“
„Prababička si ich natiera masťou, možno keď ten strom niečím natrieme, tak mu bude lepšie,“ navrhla Zubomila.
„Ja by som začal tým, že ho budeme polievať, ako to robí mama s kvetmi.“
Bubík vzal vedrá a nosil vodu. Zubomila zašla na návštevu k prababičke. Prababička bývala lesná víla a súhlasila s tým, že jej dá špeciálnu mastičku, ktorú používajú stromové víly. Zubomila poďakovala, vzala mastičku a vrátila sa ku stromu.
Bubík stále polieval. Zubomila natrela strom mastičkou.
„Žiadny zázrak,“ utrúsil Bubík.
„Nič nie je hneď,“ povedala Zubomila. „Toto je problém mnohých ľudí. Myslia si, že si raz vezmú liek a hneď bude všetko dobré. Tak to predsa nie je, všetko chce svoj čas. Aj strom potrebuje čas, aby sa uzdravil.“
„No, asi nevie, že ho moc nemá,“ uškrnul sa Bubík, otočil sa k stromu a začal mu hulákať tesne na kôru: „Hej, strom! Máš mesiac na to, aby si sa uzdravil, inak ťa prídu zoťať! Tak pohni sa!“
„Bubík! Správaš sa ako trúba,“ pretočila oči Zubomila.
Tak každý deň chodili tí dvaja polievať strom. A čo sa nestalo. Strom akoby sa masťou uzdravil, alebo možno vypočul Bubíkovo naliehanie. Keď raz ráno Bubík so Zubomilou prišli, strom bol obalený lístím a zelenal sa ako na jar.
„Jú, tak tomu hovorím nádhera,“ pochvaľoval si Bubík.
„Ďakujem vám, zubaté strašidlá,“ zašumel strom medzi lístím.
Bubík so Zubomilou úplne onemeli. Ešte nepočuli, že by nejaký strom hovoril.
„Ty si čarovný strom?“ vykoktal Bubík, keď sa konečne spamätal.
„Áno, som čarovný strom. Každý strom je čarovný. A nemusí ani hovoriť,“ odpovedal strom.
„To nechápem. Keď nehovorí, tak je úplne obyčajný,“ povedal Bubík.
„Keby nebolo nás stromov, nemali by ste vy strašidlá čo dýchať. Jeden strom, ako som ja, vyrobí každý deň toľko kyslíka, že majú traja ľudia celý deň čo dýchať.“
„Kyslíka? Ako vo vzduchu? Ako to robíš?“ pýtala sa Zubomila.
„Na to mám zelené listy. Tými si beriem zo vzduchu plyn, ktorý vydychujete vy aj zvieratá, hovorí sa mu oxid uhličitý. A tiež potrebujem slnečné svetlo. Tým si vyrobím živiny, vďaka ktorým môžem rásť. A ten zvyšok, ten kyslík, ktorý vy potrebujete na dýchanie, vypustím cez listy späť do vzduchu. Tomuto procesu sa hovorí fotosyntéza.“
„Pane jo, takže sme zachránili strom a máme vďaka tomu čo dýchať,“ pochválil si Bubík.
„Nielen to,“ pripomenul čarovný strom. „Tým, že odparujem vodu, ktorú ťahám koreňmi do seba, ochladzujem svoje okolie. Preto je vám v mojom tieni v lete tak príjemne.“
Zubomila s Bubíkom prišli za stromom aj druhý deň. A neboli rozhodne jediní. Pri strome sa zišli všetky strašidlá z celého Strašidrna. Neverili vlastným očiam, ako sa strom zazelenel. Strom od vtedy síce už nikdy neprehovoril, to ale stačilo, aby sa všetci dozvedeli, aké čarovné stromy v skutočnosti sú. Aj keď vyzerajú na prvý pohľad obyčajne. Občas ale potrebujú svoje stromové víly, ktoré sa o ne s láskou starajú. Alebo pár zubatých strašidiel. Každý strom sa totiž počíta a všetku starostlivosť im niekoľkonásobne vráti.
