Bolo to už dávno, keď jeden večer ukladala mamička spať svojho synčeka Jurka. Jurko bol hravý chlapec s veľkou predstavivosťou. Mamička mu každý večer čítala rozprávku predtým, ako zaspal. Ani ten deň, o ktorom vám chcem porozprávať, nebol iný. Hneď, ako Jurko zatvoril očká a ponoril sa do ríše snov, ocitol sa pri bráne obrovského hradu.
Vyľakane sa obzrel okolo seba, kam sa dostal, a všimol si aj to, že bol oblečený v brnení a mal aj meč. Stráže si ho nevšímali, a tak sa prechádzal chodbou v hrade, až začul strašný mužský plač. Nasledoval ho, až ho zaviedol k miestnosti, kde mal kráľ izbu. Sedel na posteli a strašne nariekal.
„Dobrý deň, pán kráľ, čo sa stalo?” opýtal sa Jurko a poklonil sa kráľovi až po zem.
„Statočný princ, aké šťastie, že si sa zjavil! Moju dcéru, princeznú, ktosi uniesol. Stratila sa a dal by som všetko, aby sa našla. Priveď ju domov a bude tvojou nevestou, i celé kráľovstvo bude vaše.” prisľúbil zúfalý a smutný kráľ.
„Nebojte sa, pán kráľ, vašu dcéru zachránim a dovediem domov!” zvolal Jurko a utekal von z hradu.
Vonku ho prekvapila ďalšia vec. Čakal ho tam jeho vlastný biely tátoš, na ktorého nasadol a vybral sa cez les. Kde by princezná mohla byť? Kto ju vlastne vzal? A ako si tak cválal po lesnej cestičke, stretol babičku.
„Dobrý deň, babička, nevideli ste tadiaľ prechádzať princeznú?” opýtal sa Jurko zdvorilo.
„Veru, mladý muž, prechádzal tadiaľ akýsi starší muž s veľkým klobúkom a viezol mladú dievčinu v šatách. Šli ďalej tou cestou popri rieke.” riekla babička a Jurko jej poďakoval. Šiel teda ďalej cestou, ktorú mu babka ukázala, a to sa už začalo stmievať.
„Hu-hu, ty si princ, ktorý hľadá princeznú?” opýtala sa sova princa, a ten sa zastavil.
„Áno, hľadám princeznú, jej otec ma vyslal. Vari si ju videla?” spytoval sa princ a nedočkavo čakal odpoveď.
„Áno, hu-hu, videla. Niesol ju starý čarodej do veže v tej hore. Vraj ju tam zavrie a nikomu nedá.” vyrozprávala sova princovi. Jurko sa zdesil. Poďakoval sove a uháňal rovno cez vysokú horu. Aj zahliadol svetielko na vrchu hory.
A ozaj, na vrchu hory bola vysoká veža, v ktorej smutne sedela princezná a čakala, kto ju zachráni od nešťastia. Nanešťastie vežu strážil veľký drak. Jurko naňho vybehol so svojím mečom, a to si už princezná všimla svojho záchrancu. Jurkovi sa však nedarilo. Drak bol silnejší a len mihnutím chvosta Jurka odsotil. Princezná však dostala nápad. V miestnosti mala veľké vrece múky, ktoré zhodila z veže na draka. Vrece ho trafilo rovno do hlavy a drak omráčený zaspal.
Princ rýchlo utekal do veže, aby zachránil princeznú.
„Ďakujem za záchranu, mladý muž. Ste statočný.” riekla princezná.
„Nestojí to za reč, krásna princezná, hlavne poďme rýchlo, kým sa drak neprebudí.” povedal Jurko a zniesol princeznú dolu, kde ju usadil na koňa a uháňali si to späť do zámku. Šťastný kráľ, že jeho dcéra je zachránená, usporiadal veľkú oslavu s hostinou pre princeznú a jej budúceho ženícha a kráľa.
Vtom Jurko zmizol a opäť sa ocitol v posteli vo svojej izbičke. Bol to len sen? Neveril vlastným očiam a smútil, že pekný sen skončil. No nikdy na princeznú, hrad a dobrodružstvá, ktoré zažil, nezabudne.
