Kde bolo, tam bolo, v jednom útulnom dome na okraji mesta bývalo malé dievčatko menom Elenka. Mala hnedé vlásky večne rozstrapatené ako vtáčie hniezdo a úsmev od ucha k uchu. Elenka mala jednu veľkú slabosť.
Rada sa hrala. Hračiek mala plnú izbičku: bábiky, plyšové zvieratká, kocky, pastelky, autíčka aj malé kuchynky. Problém bol v tom, že Elenka sa síce rada hrala, ale upratovanie veru neznášala. Každý deň to v jej izbe vyzeralo, akoby tadiaľ prešla búrka.
Kocky boli pod posteľou, bábiky bez šiat ležali na poličkách, plyšový medveď sedel v skrini a pastelky sa kotúľali po zemi. Maminka jej často hovorila: „Elenka, poď, uprac si izbičku.“ Ale Elenka len mávla rukou: „Potom, mami. Teraz sa ešte hrám.“
Jedného večera, keď Elenka zaspala medzi rozhádzanými hračkami, stalo sa niečo zvláštne. V izbičke sa potichu ozvalo šuch, šuch, šuch. Keď sa ráno zobudila, chcela sa hrať so svojou obľúbenou bábikou. No bábika tam nebola. Ani medvedík. Ani kocky. Izbička bola úplne prázdna. Elenka sa zľakla a rozplakala sa. „Kde sú moje hračky?“ vzlykala.
Hľadala všade – pod posteľou, v skrini, za dverami. Nič. Vtom si všimla malý lístoček na stole. Bolo na ňom napísané: „Hračky majú rady poriadok. Keď je v izbe chaos a zmätok, schovali sa, aby si pochopila, že poriadok je veľká vec.“ Elenka najskôr nechápala. Potom sa rozhliadla okolo seba a prvýkrát si uvedomila, aký neporiadok v izbe vlastne mala. Sadla si na zem a potichu povedala:
„Asi som sa o svoje hračky nestarala.“
Rozhodla sa, že to skúsi napraviť. Začala pomaly. Zdvihla papieriky zo zeme, poukladala knihy na poličku, ustlala posteľ. Nebolo to ľahké, ale čím viac upratovala, tým viac mala pocit, že jej izbička je krajšia a veselšia. Dokonca ju to začalo trochu baviť. Keď bolo všetko hotové, Elenka si sadla doprostred čistej izby a povedala: „Sľubujem, že sa budem o svoje hračky starať.“
Vtom sa izbičkou rozžiarilo jemné svetlo. Jedna po druhej sa hračky začali vracať – bábiky poskakovali na posteľ, kocky sa samy ukladali do krabice a plyšový medvedík si spokojne sadol na vankúš. Elenka sa usmiala od šťastia. Odvtedy vedela, že upratovanie je dôležité, lebo v poriadku sa nielen lepšie býva, ale aj lepšie hrá. A jej izbička? Tá bola už navždy plná hračiek, smiechu a poriadku.
