Kde bolo, tam bolo, v dedinke za tromi horami a tromi dolinami žil jeden mladý muž Janko. Janko bol z chudobnejšej rodiny. Jeho rodina žila len z toho, čo vypestovali, a potom to Janko šiel predať na tržnicu.
Aj dnes Janko predával a celkom sa mu zadarilo. Zeleninu popredával oveľa rýchlejšie ako zvyčajne a ostávalo mu ešte pol dňa, kedy si mohol užiť prechádzku alebo čosi vypomôcť doma. Keď sa chystal na odchod, čosi ho zaujalo. Vedľa neho predával starček látky a šaty.
Uvidel krásnu šatku a chcel potešiť svoju mamu, tak sa teda k starčekovi prihovoril: „Dobrý deň, pane. Za koľko predávate túto šatku?”
„Táto je za 5 zlatiek.” riekol starček.
Janko si však na okraji stola všimol staršie papuče, ktoré zaujali jeho pozornosť.
„A čo tamtie papuče? Vyzerajú postaršie.” opýtal sa Janko a starček sa pousmial.
„Veru sú postaršie, ale nie sú obyčajné. Tieto papuče sú čarovné. Keď im poviete, kam chcete ísť, tak vás tam zavedú v mihu oka.” vysvetlil starček a Janko sa začudoval. Znelo to bláznivo, ale čo ak má naozaj starček pravdu?
„Tak teda koľko za ne chcete?” opýtal sa Janko.
„Za desať zlatiek. Ale za dvanásť vám ich dám aj s tou šatkou.” navrhol starček a Janko súhlasil s obchodom. Potom poďakoval a odišiel sa prejsť do neďalekého lesa, aby vyskúšal tie papuče.
Janko si v lese obul staré papuče a trochu nesmelo povedal: „Ak sú naozaj čarovné, zaveďte ma do krajiny najbohatšej na svete.“ Len čo dohovoril, zem sa pod ním zľahka zatočila a v okamihu sa ocitol v prepychovom meste plnom zlatých veží, drahokamov a trhov, kde sa lesklo bohatstvo, kam sa len pozrel. Ľudia tam mali všetkého nadbytok, no zdali sa byť uponáhľaní a málokto sa na Janka usmial. Janko sa poprechádzal mestom, obdivoval nádheru, no po chvíli si povzdychol. „Bohatstvo je pekná vec, ale šťastie v ňom necítim,“ povedal si. Obul si teda papuče znova a vyslovil ďalšie želanie: „Zaveďte ma do krajiny, kde žijú najkrajšie ženy.“
Papuče ho okamžite odniesli do krajiny, kde boli ženy krásne ako obrazy. Mali honosné šaty, lesklé vlasy a tváre bez jedinej chybičky. No keď sa im Janko prihovoril, mnohé boli pyšné a chladné, zaujímali sa len o zlato a drahé dary. Janko rýchlo pochopil, že krása bez dobrého srdca mu radosť neprinesie.
Napokon si sadol pod strom, obul papuče po tretí raz a povedal: „Zaveďte ma tam, kde nájdem ženu s dobrým srdcom, s ktorou by som mohol prežiť celý život.“ Papuče sa zablysli a Janko sa ocitol v skromnej krajine plnej zelených lúk a malých domčekov. Tam stretol dievčinu, ktorá sa práve starala o choré deti v dedine. Volala sa Marienka a jej úsmev bol úprimnejší než všetko zlato sveta. Janko a Marienka sa dali do reči a hneď si porozumeli. Obaja boli pracovití, skromní a láskaví. Čoskoro sa do seba zaľúbili a Janko ju požiadal o ruku. Keď sa vzali, papuče ich ešte raz odniesli späť domov k Jankovej mame, ktorej Janko s radosťou daroval krásnu šatku.
Spolu si vybudovali dom, obrábali pole a pomáhali ľuďom v dedine. Nežili v prepychu, no mali všetko, čo potrebovali – lásku, zdravie a pokoj. A čarovné papuče? Tie Janko odložil na povalu, lebo pochopil, že pravé šťastie ho nezavedie čarovná vec, ale dobré srdce. A tak Janko a jeho nevesta žili dlho a šťastne, ak neumreli.
