Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo, a v tom kráľovstve žila princezná Lea s jej otcom kráľom, jej macochou a dvoma nevlastnými sestrami. Lea nemala macochu rada, lebo videla, ako otca zneužíva na drahé dary pre ňu a jej sestry, avšak nechcela, aby bol otec sám. Všetko sa však zmenilo, keď jej otec ťažko ochorel a nanešťastie odišiel naveky.
Macocha sa stala kráľovnou a z Lei si aj s jej sestrami urobili slúžku. Musela im pratať, variť, obstarávať ich. Lea smútila za otcom a bola zúfalá, čo si teraz počne.
Jedného dňa vyslala macocha Leu pre šaty do mesta ku krajčírovi, pretože večer sa chystali na bál. Lea teda poslúchla a išla po drahé šaty a cestou si nariekala, prečo ju tu otec nechal. Až ju zastavila jedna starenka.
„Pekný deň, krásne dievča. Prečo tak nariekaš? Vari sa ti čosi zlé privodilo?” opýtala sa starenka a Lea sa pousmiala.
„Ale, babička. Môj otec kráľ zomrel a macocha so sestrami mi teraz vládnu. Spravili si zo mňa slúžku a vraj ma vyženú z kráľovstva, ak ich nepočúvnem na samé slovo.” posťažovala si Lea.
„To je smutné, ale ja ti dám niečo, čo ťa poteší.” riekla babička a podala Lei malý lístok v kvetináči. „Polievaj túto rastlinku každý deň sto dní a stane sa ti niečo pekné. Ale nevynechaj ani jeden deň.”
Lea teda poďakovala babičke a aj s rastlinkou odišla domov.
Keď sa Lea vrátila domov, ukryla kvetináč s lístkom na malé okno vo svojej skromnej komôrke. Každý deň, nech bola akokoľvek unavená, rastlinku poctivo poliala. Macocha jej dávala čoraz viac práce, sestry sa jej posmievali, no Lea ani jeden deň nevynechala. Po nociach sa s rastlinkou rozprávala, zverovala jej svoj smútok aj tiché sny o lepšom živote. Ako dni plynuli, rastlinka silnela. Po päťdesiatich dňoch mala krásne zelené listy, po deväťdesiatich sa na nej objavil zlatistý puk. Na stý deň, keď Lea doliala poslednú kvapku vody, sa puk rozžiaril jasným svetlom a pred jej očami sa premenil na nádherný kvet. Z kvetu sa však vzápätí ozval hlas a svetlo sa rozptýlilo – na jeho mieste stál mladý princ.
„Neboj sa, Lea,“ povedal jemne. „Som princ, ktorého zlá kliatba uväznila v podobe rastliny. Len čisté srdce a vytrvalosť ma mohli vyslobodiť. Ty si to dokázala.“
Lea neverila vlastným očiam. Princ jej vyrozprával, že pochádza zo susedného kráľovstva, ktoré teraz márne hľadá svojho strateného následníka. Poďakoval Lei za záchranu a sľúbil jej pomoc. Keď sa o ich stretnutí dozvedela macocha, chcela princa vyhnať, no ten odhalil jej chamtivosť a krutosť pred celým kráľovstvom.
Ľud sa postavil na Leinu stranu. Macochu aj jej dcéry vyhnali z kráľovstva a spravodlivosť sa opäť vrátila na trón. Princ požiadal Leu o ruku a ona so slzami šťastia súhlasila. Čoskoro sa konala veľká svadba, akú kráľovstvo ešte nezažilo. Lea a princ potom vládli múdro a láskavo. Na chudobných nezabúdali a nikdy nedovolili, aby sa v ich kráľovstve diala nespravodlivosť. A ak sa niekto opýtal, odkiaľ pramení ich šťastie, Lea sa len usmiala a povedala, že z trpezlivosti, dobra a jedného malého kvetu. A tak žili šťastne, ak neumreli, kraľovali spravodlivo a láska im kvitla po celý život.
