Kedysi dávno, za siedmimi horami a siedmimi dolinami bolo jedno kráľovstvo. V tom kráľovstve žil dobrý a spravodlivý kráľ, ktorý mal jedinú dcéru. Bola prekrásna a veľa princov ju už bolo pýtať o ruku, no princezná bola príliš múdra.
Viac ako drahé dary si cenila ľudský rozum. Pytačom vždy dávala rôzne hádanky, no ani jeden z nich nemohol uhádnuť odpoveď. Otec sa už bál, že jeho dcéra ostane sama a nebude mať kto po ňom prevziať kráľovstvo.
Všetko sa však zmenilo jedného dňa, keď krajinou prechádzal richtárov syn Ivan. Ten po ceste stretol bedákajúceho muža, a tak sa ho spýtal, čo sa mu stalo.
„Veru, bol som na pytačky o ruku princeznej Kataríny. Prekrásna je to deva ako z rozprávky. Avšak tvrdý je to oriešok. Všeličo sa ma vypytovala, no ja som jej nevedel odpovedať. Vraj ak neuhádnem odpovede, tak ma za muža nechce,“ vysvetlil muž.
Ivanovi teda napadlo, že by to šiel skúsiť tiež.
Vydal sa do kráľovstva, poklonil sa až po zem pred kráľom a povedal: „Som Ivan, syn richtára z neďalekého mesta. Vašej dcére splním všetko, čo jej na očiach uvidím, a dnes som prišiel požiadať o jej ruku.“
Kráľ dal privolať Katarínu. Ozaj bola nádherná. Vlasy mala zlaté ako slnko až po pás, oči modré ako nebo a líca červené ako ruža.
„Dcéra milovaná, mladý muž z neďalekého kraja prišiel ťa o ruku požiadať.“
„To je od vás šľachetné, mladý muž, ale musíte uhádnuť moju hádanku. Ak ju neuhádnete, nevezmem si vás,“ riekla princezná a postavila sa pred Ivana.
„Ja to teda skúsim, vaše veličenstvo. Hádam vaše hádanky na mňa nebudú priťažké,“ povedal Ivan a čakal, čo sa ho princezná opýta.
„Tak mi teda riekni, Ivan, čo keď nakŕmiš, prežije, ale ak tomu dáš napiť, zahynie?“ opýtala sa princezná.
Veru Ivan nevedel. Hoc ako premýšľal, o takom tvorovi ešte nepočul.
„Veru, princezná, vy ste veľmi múdra a ja nepripravený. Vašu odpoveď neviem, avšak ešte sa vrátim,“ povedal a s týmito slovami sa uklonil a odišiel.
Nevedel, ako by mohol uhádnuť hádanky princeznej, keď sú také ťažké. No možno mu dá zajtra nejakú ľahšiu. A s týmito myšlienkami sa vybral do neďalekého hostinca, aby niekde prespal.
Po ceste však v tráve našiel akýsi klobúk. Bol zelený so zlatým znakom v strede. Nevyzeral na zahodenie, zrejme ho niekto stratil. Vzal ho teda Ivan so sebou, že sa popýta v hostinci, a ak nikoho nenájde, nechá si ho.
V hostinci sa dobre najedol a napil. Pýtal sa, či klobúk niekomu nepatrí, ale nikto nič nevedel.
Ivan sa vyspal a druhé ráno sa opäť vybral do zámku princeznej. Princezná bola prekvapená, že sa vrátil, ale privítala ho a opäť vymyslela ďalšiu hádanku.
„Mám päť prstov, avšak nie som ruka. Čo som?“ opýtala sa princezná a čakala, že Ivan opäť nebude vedieť.
Avšak on sa smelo usmial a riekol: „Je to predsa rukavica.“
„Hmm… správne. A zistil si odpoveď aj na moju včerajšiu hádanku?“ opýtala sa princezná zvedavo.
„Je to oheň,“ riekol Ivan, i keď sa sám čudoval, ako to dnes vie. Žeby to bolo tým podivným klobúkom, čo našiel?
„No, mladý muž, uhádol si, a tak prijímam tvoju žiadosť o ruku,“ odvetila princezná.
Ivan sa zaradoval. Tešil sa zo svojej prekrásnej ženy aj krásneho kraja, ktorému mohli vládnuť. Onedlho vystrojili veľkú svadbu a žili šťastne, kým nepomreli.
