Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden lesík na hore vysokého kopca a tým lesíkom sa prechádzal mladý junák Tomáš ako zvyčajne, aby nazbieral huby a lesné plody. Rád sa prechádzal za slnečného dňa, keď mu cestu spríjemňoval vtáčí spev a tráva krásne rozvoniavala.
Veru dnes, ako si tak kráčal lesom, sa pred ním zjavilo obrovské čudo. Niečo ako obor z rozprávky. Sám neveril svojim očiam. Vyzeral ako človek, no bol trikrát väčší, chlpatý a v ruke držal kyjak z dreva.
„Ja som hladný a teraz ťa zožeriem,“ riekol obor, keď zbadal Tomáša.
„Ale nejedzte ma, pán obor,“ riekol Tomáš a snažil sa vyhútať nejaký dobrý plán, aby si pred obrom zachránil život.
„A prečo?“ opýtal sa obor.
„Veru ja sa poznám s najlepším kuchárom na svete a ten ma naučil tú najlepšiu polievku na svete. Isto vám zachutí viac. Ja som celý prepotený a neumýval som sa týždne, tak isto aj smrdím,“ prehováral obra Tomáš.
„No tak teda dobre. Asi ozaj tá polievka bude lepšia ako ty,“ odfrkol si obor.
„Ale budem potrebovať kotlík, varechu a pár vecí. Isto ich máš doma,“ riekol Tomáš.
Obor ho zaviedol do svojej chajdy neďaleko. Tam mu nachystal kotol i varechu a čakal, čo bude Tomáš potrebovať.
„Dones mi pár polien dreva. Bez ohňa tú polievku neuvarím,“ nakázal mu Tomáš a obor tak aj spravil.
„A ešte vedro vody,“ povedal Tomáš a o chvíľu mu obor doniesol vodu z neďalekého potoka.
Tomáš počkal, kým voda začne vrieť, a potom sa začal prehrabávať v obrových zásobách.
„Hlavne veľa cibule. To ti bude chutiť,“ riekol Tomáš a obor si oblízol pery.
„Hmm… ja cibuľu rád,“ zamumlal.
Tomáš sa potichu pousmial a ďalej sa hrabal v zásobách. Našiel vrece zemiakov, trochu cesnaku a na polici aj sušené huby. Hneď spoznal, že sú to huby, z ktorých sa človeku chce spať ako po najdlhšej noci. Neboli smrteľné, len poriadne uspávajúce.
„Tieto budú ako stvorené,“ pomyslel si.
Huby potajme nadrobno nasekal, prihodil do kotlíka a poriadne zamiešal.
Aby obor nič nespozoroval, rozprával mu veselé historky o tom, ako raz uvaril polievku pre kráľa, inokedy pre sedem hladných rytierov naraz. Obor sa smial tak, až sa chajda triasla a kyjak mu spadol na zem.
„Ty si veru zábavný chlapec,“ smial sa obor a netrpezlivo pozeral do kotlíka.
Keď bola polievka hotová, Tomáš mu naložil plnú misu.
Obor ju zhltol na tri dúšky.
„Mmm, tá je ale dobrá!“ zamrmlal, no sotva to dopovedal, začali sa mu klížiť oči. Najprv si len zívnul, potom si sadol na lavicu… a o chvíľu už chrápal tak nahlas, že sa aj pavúky v kútoch chajdy poplašili.
Tomáš neváhal ani chvíľu. Ticho sa vykradol z chajdy, vzal si späť svoj košík a rozbehol sa lesom preč, ako mu nohy stačili.
Bežal, kým nebol obor len vzdialeným snom a vtáčí spev mu znovu robil spoločnosť.
A tak sa Tomáš vrátil domov živý, zdravý a múdrejší o jednu veľkú lesnú skúsenosť. Odvtedy vedel, že rozum a šikovnosť dokážu premôcť aj toho najväčšieho obra.
A ak obor ešte nespí, tak sa aspoň naučil, že pred večerou sa nepatrí strašiť poctivých hubárov.
