V hlbokom lese, kde staré duby šepkali príbehy vetru a mach rástol mäkší než perina, žila líška menom Ryška. Mala ohnivý kožúšok, bystré oči a hlavu plnú nápadov, ktoré boli nie vždy pekné.
Ryška bola prefíkaná. A nielen trochu. Bola presvedčená, že rozumom prevyšuje všetky ostatné zvieratká v lese.
Keď videla zajaca, ako si nesie mrkvu, vymyslela trik, aby mu ju vzala. Keď jazvec našiel sladké jabĺčko, Ryška ho presvedčila, že je červivé. A vždy, keď sa jej podarilo niekoho oklamať, potichu sa smiala a hovorila si:
„Ach, aký je ten svet jednoduchý, keď si najmúdrejší.“
Len jeden v lese ju nechával chladnou – vlk Bruno. Bol veľký, sivý a tichý. Veľa nerozprával, no veľa pozoroval. Ryška si o ňom myslela, že je lenivý a pomalý, a práve preto sa jedného dňa rozhodla, že si na ňom dokáže svoju prefíkanosť.
Našla ho pri potoku, ako si v pokoji pije vodu.
„Bruno,“ oslovila ho sladkým hlasom, „ty máš také šťastie, že som ťa našla! Vieš, že za severným kopcom je miesto, kde rastie jedlo pre celý les? Ale ja… ja som taká maličká a bojím sa tam ísť sama.“
Vlk sa na ňu pozrel. Videla v jeho očiach niečo, čo ju na okamih zneistilo – pokoj, ale aj pochopenie. Akoby vedel viac, než dával najavo.
„Ak je to pre celý les,“ povedal pomaly, „tak sa tam poďme pozrieť.“
Cestou Ryška rozprávala, klamala a prikrášľovala. Tvrdila, že slivky sú veľké ako kamene a že voda v potoku chutí ako med. V skutočnosti ich však viedla k starému močiari, o ktorom vedela, že je zradný a hlboký.
Keď tam dorazili, Ryška sa zastavila a ukázala labkou dopredu.
„Tam dole to je! Len ešte krok…“
Vlk urobil krok a naozaj sa pošmykol. Spadol do blata, ktoré mu siahlo až po hruď. Ryška sa rozosmiala, poskakovala a výskala.
„Vidíš? Nemal si mi veriť!“
No ako sa smiala, nevšimla si, že stojí na mäkkej pôde. Zem sa pod ňou zrazu pohla a o chvíľu bola v močiari tiež. Blato jej chytalo labky, chvost, dokonca aj ňufák. Čím viac sa mykala, tým viac sa prepadala. Zrazu už nebolo do smiechu.
„Bruno?“ zašepkala vystrašene.
Vlk sa pevne zaprel, pomaly sa dostal na pevnejší breh a mlčky ju pozoroval. Potom povedal:
„Ryška, celý les vie, že si múdra. Ale múdrosť bez láskavosti je len prázdna prefíkanosť.“
Podal jej konár a pomohol jej dostať sa von. Líška bola celá od blata, triasla sa a hanbila. Už nebola tá sebavedomá Ryška, čo sa smiala iným. Bola len líška, ktorá si uvedomila, že to prehnala.
„Prepáč,“ povedala ticho.
To slovo ju pálilo na jazyku, no vedela, že ho myslí úprimne.
Od toho dňa sa Ryška zmenila. Stále bola bystrá a šikovná, no svoje nápady začala používať inak – pomáhala slabším, varovala ostatných pred nebezpečenstvom a svoje triky si nechala len na hry a zábavu.
A vlk Bruno? Ten sa už len ticho usmieval, keď videl, že aj prefíkaná líška sa môže stať múdrou líškou so srdcom.
A les bol vďaka tomu o čosi pokojnejší.
