Bolo raz jedno veselé dievčatko menom Stella. Vždy usmiate blonďavé dievčatko milovalo tráviť svoje popoludnia po škole na dvore hraním sa so svojím psíkom Ottom či so svojimi kamoškami na preliezkach v parku či na tanečnej.
Avšak jedného dňa sa všetko zmenilo. Stella sa musela s rodičmi presťahovať do iného mesta, pretože jej otec dostal novú prácu. Predali svoj starý dom a presťahovali sa do nového domčeka. Dievčatku sa to však vôbec nepáčilo, chcela zostať tam, kde to pozná, kde vyrastala… nechcela nič nové.
„Toto je tvoja nová izba!” zvolala mama nadšene, keď sa vybalili v novom domčeku. Stellina nová detská izbička bola krásne ružová a všetky hračky boli vybalené. Dokonca bola väčšia než jej stará detská izba. Dievčatku sa to však nepáčilo. „Chcem svoju starú izbu, svoj starý dom a svoju starú školu a kamarátov!” povedala nahnevane a sadla si zdutá na posteľ. Mama i ocko sa ju snažili rozveseliť, no dievčatko bolo nahnevané vo svojej izbe a odmietalo z nej výjsť. Dokonca i psík Otto s radosťou preskúmal nový dvor, no dievčatko sa k nemu pridať nechcelo. Nasledujúce ráno prišla nová výzva pre Stellku. Čakal ju jej prvý deň v novej škole. Mala však strach. „Len buď statočná a usmievaj sa.” povedala mama potichu, keď zaparkovali pred bránami novej školy. „Určite si nájdeš kopec nových kamarátov a po obede ťa s Ottom vyzdvihneme.” usmiala sa na ňu maminka a odprevadila ju k dverám školy. Stella smutne prikývla a popravila si nové šatočky. Čo ak ju nikto nebude mať rád? Keď vošla do školy, na chodbe ju už čakala nová pani učiteľka. Spolu sa vybrali do jej triedy, kde sa pani učiteľka usmiala a povedala:
„Všetci, prosím, privítajte novú spolužiačku Stellu!” Celá trieda hľadela na ňu. Dievčatko sa nesmelo posadilo na voľné miesto, no priala si, aby bola neviditeľná. Hanbila sa, a tak len hľadela pod lavicu. Potom ju však prerušilo dievčatko sediace vedľa nej, ktoré jej potichu zašepkalo:
„Máš krásne trblietavé šaty! Aj ja som vždy také chcela!” odvetilo jej a venovalo jej vrúcny úsmev. „Skutočne?” spýtala sa placho Stella. Jemne sa usmiala. „Áno, sú skvelé. Ja som Renátka.” povedalo dievčatko.
Pani učiteľka im potom zadala úlohu vo dvojiciach. Museli spolu vyrobiť papierovú tekvičku. A tak sa dievčatká pustili do práce, pri čom sa spolu nielen spoznávali, ale aj sa nasmiali. Stella zistila, že so svojou spolužiačkou má toho veľa spoločné. Obe majú psíkov, rady tancujú a kreslia.
A tak si Stella našla kamošku ešte rýchlejšie, než dúfala. Dokonca sa cez prestávku spoznala aj s ostatnými spolužiakmi. Keď sa škola skončila, dievčatko vybehlo von pred bránu, kde ju čakala maminka spolu s havkom Ottom, ktorý veselo zaštekal. „Mám kamošku!” zvolalo dievčatko natešene. Mama ju hrdo objala.
„Som na teba pyšná! Svoj prvý deň si zvládla skvelo, volala som s pani učiteľkou. Ja som ti hovorila, že aj tu si nájdeš kamošku. A tie svoje staré kamošky budeme určite navštevovať!” povedala maminka s úsmevom a vybrali sa na koláčik. Dievčatko bolo skutočne odvážne a svoj prvý deň hravo zvládlo. Stelle síce stále chýbal jej starý domov a kamarátky, no vedela, že i tu môže spoznať nových ľudí. Veď predsa niečo nové znamená kopec nových dobrodružstiev! Treba nabrať len trošku odvahy.
