Kde bolo, tam bol raz jeden zámok, ktorý sa týčil nad ostatnými dedinkami a osadami, ktorým vládol. V tomto zámku žil dobrý kráľ Miloslav spolu so svojou ženou – kráľovnou a ich dcérkou, mladučkou princeznou Anabellou.
Mladá princezná sa rada túlala zámkom, kde si pospevovala a tancovala vo svojich krásnych šatách. Tých mala veru od výmyslu sveta!
Milovala módu a rada spoločne so svojimi krajčírkami vyšívala tie najkrajšie šaty.
Jedného slnečného rána pri raňajkách kráľovná povedala:
„O týždeň sa bude konať bál. Prídu hostia aj z iných kráľovstiev!”
Princeznine modré očká zaiskrili radosťou. Musí mať tie najkrajšie šaty! Po raňajkách sa Anabella učila v knižnici, ale v duchu už premýšľala, čo si oblečie na bál. Keď sa poobede vrátila do svojej komnaty, začala prehľadávať svoj šatník. „Tieto som mala minulý letný bál. Tieto sú mi malé. Tieto sú moc ružové!” mrmlala si popod nos princezná a celá jej izba bola zrazu posiata šatami. „Nemám si čo obliecť!” povedala smutne Anabella. Vtom do izby vstúpila jej kamarátka – krajčírka Julka. „Tak a čo keby sme šli do dediny vybrať nejaké látky. Určite stihneme niečo ušiť.” žmurkla na ňu. Princeznej sa rozžiarili oči. „To je skvelý nápad!” odvetila nedočkavo. V dedine už dlho nebola, pretože k nej viedol malý lesík. Síce to bolo len pár krokov cez les, no vždy mala z neho strach. Pozbierala odvahu, obliekla si jednoduché šaty, na orieškové vlasy prehodila šatku, aby ju nik nespoznal, a spolu s Julkou sa vybrali do dediny. Samozrejme, ich nenápadne sprevádzal aj rytier, ktorý ich chránil. Keď otvorili bránu zámku, pred nimi sa rozprestieral malý lesík. „Mám strach.” priznala sa potichu Anabella. Kamarátka Julka sa na ňu usmiala, snažiac sa ju povzbudiť. „Nemusíš sa báť. Je to len pár krokov. Pozri, tam v diaľke pomedzi stromami už vidíme dedinku. Poď, spolu to zvládneme!” povedala jej a podala jej ruku. Anabella zvierala Julkinu ruku a pomaly kráčali cestičkou v lese. Vtom čosi zašumelo v kríku. „Ááá!” vykríkla princezná a rýchlo zavrela oči. Rytier pribehol a prezrel krík. A tam bol len malý ježko! Obe dievčiny sa zasmiali. No za kríkom sa ukrývalo i čosi iné. Schovávala sa tam krásna lúka plná kvetín. Princezná sa nevedela vynadívať. „Už viem, aké šaty budem mať!” odvetila Anabella, keď hľadela na farebnú lúku. Pozbierala zopár kvietkov, aby si ich mohla prišiť na šaty, a potom sa vybrali do dediny.
V dedine spolu s Julkou vybrali zelené a zlaté látky. Po ceste domov sa už lesa Anabella nebála, ale naopak. Čerpala z neho inšpiráciu. Hľadela na zelené stromy, farebné kvietky, či počúvala spievajúcich vtáčikov. Keď sa vrátili do zámku, hneď sa pustili do práce. Celé dni len šili, vyšívali a zdobili šaty, ktoré bude mať Anabella na bále. Po pár dňoch bolo ich dielo dokončené. Zelené šaty ako les lemované zlatou látkou pripomínajúcou slnko. Na okrajoch boli prišité kvety z lúky a na rukávoch s pomocou nitky pridali aj dvoch vtáčikov. Boli ako z rozprávky. Zámkom sa ozýval smiech, hudba a radosť. Bol deň bálu.
Mladá princezná vošla do ozdobenej sály vo svojich krásnych šatách. Všetci stíchli a hľadeli na jej krásny výtvor. Také šaty veru ešte nik nevidel. Anabella vyzerala ako víla z rozprávky. Ostatné princezné mali krásne ružové či červené šaty, no žiadna princezná si neušila šaty sama a nemala ich také špeciálne. Keď sa princezná posadila na svoj malý trón vedľa mamy a otca, jej mama odvetila: „Nemusíš mať šaty zo zlata či z najdrahších látok. Tvoje šaty sú krásne práve preto, že si ich robila ty s Julkou a že nesú príbeh lesa, ktorým si šla.” odvetila jej s úsmevom a pohladila ju po červených líčkach. Princezná sa hrdo usmiala, bola na seba pyšná.
Princezná Anabella si uvedomila, že jej mama má pravdu. Mala najkrajšie šaty práve preto, že skrývali príbeh. A síce to bol len krátky výlet lesom, no ten jej dodal nielen odvahu, ale aj inšpiráciu. A tak princezná rozžiarila každý bál, ktorý sa konal, pretože vždy si šaty ušila s pomocou kamarátky Julky a inšpiráciu hľadali či už v lese, dedinkách alebo v kráľovských záhradách.
