Bolo raz jedno malé dievčatko menom Lucka. Bola veľmi zvedavá a milovala prírodu. V jej izbičke by sme našli knižky o zvieratkách a krajinách a nad posteľou mala nakreslený zelený les so zvieratkami.
Rada trávila svoj voľný čas s ockom v lese alebo na záhrade pomáhala maminke sadiť kvietky či pestovať zeleninku.
Dnešný sychravý jesenný sobotný deň tiež trávilo dievčatko s ockom na záhrade. Vždy sa tešila, keď mu mohla s niečím pomôcť.„Dnes pohrabeme toto staré lístie na kopu!” povedal ocko dcérke. Veru, pani jeseň im na záhrade zanechala poriadne veľkú prikrývku plnú oranžových a červených lístkov.
Lucka vedela, že to treba pred zimou pohrabať, a tak si nasadila rukavičky, popravila čapičku na svojich blonďavých vláskoch a odhodlane sa pustila do práce. Ocko zhrabával popadané lístie na tráve a Lucka mu so svojimi malými hrabličkami pomáhala. Keď hrabala pod stromom pri plote, čosi sa v lístí pohlo. Lucka pustila hrable na zem a utekala za ockom.
„Čosi sa tam hýbe!” zvolala a ťahala ocka za ruku, aby mu ukázala, čo sa deje pod suchým lístím pri strome. Keď však k malej kôpke prišli, nič sa nehýbalo. „To bol asi vietor, Luci, môžeš hrabať ďalej,” povedal ocko a vybral sa pracovať na opačný koniec záhrady. Lucke to však nedalo.
Nebude predsa hrabať ďalej, ak tam možno niečo spinká, ešte by tomu ublížila. Zvedavosť v dievčatku rozkvitla a kúskom dreva opatrne odhrnula suché lístie. A neuveríte! Pod lístím sa skrýval malý vtáčik! „Oci, je tu malý spadnutý vtáčik!” zvolalo dievčatko prekvapene.
S ockovou pomocou vtáčika pozorne chytili a vrátili späť do hniezda, z ktorého spadol. Hniezdo ležalo presne na tom stromčeku, ktorý bol nad tou kopou suchého lístia.
„Som na teba hrdý, že si počúvala svoje srdce a nepokračovala v hrabaní. Zachránila si vtáčika, vieš?” povedal jej ocko. Bol na svoju dcérku pyšný. Lucka sa usmiala. Bola šťastná, že vtáčika zachránila. Do hniezda mu nasypala pár omrviniek a spokojne pokračovala v hrabaní lístia. A tak sa obyčajný deň zmenil na malú, ale úspešnú záchrannú misiu.
Keď sa na ďalší deň Lucka zobudila, na parapete jej vďačne čvirikal vtáčik. Nebol to však hocijaký vtáčik, bol to ten, ktorého vyslobodila zo suchého lístia. „Čvirik, čvirik.” spieval jej vtáčik, ďakujúc za záchranu. A tak Lucka ďalej pomáhala prírode, nadšená tomu, čo dokázala.
