Anička bola milé, no občas neposlušné dievčatko, pretože stále vyjedala sladkosti. Síce ju jej maminka stále varovala: „Nejedz toľko cukríkov, zúbky ťa budú bolieť.“ Dievčatko si však nedalo povedať a vždy sa potajomky dostalo ku skrinke so sladkosťami a vyjedalo ich tak, aby ju ocko ani maminka nevideli.
Jedného sobotného dopoludnia si Anička robila domáce úlohy. Maminka jej položila na stolík nakrájané jabĺčko. „Fuj, zas ovocie,“ pomyslela si Anička a s nechuťou si odhryzla kúsok, len aby mala maminka radosť. Keď však maminka odišla z izbičky, jabĺčko posunula bokom. Ovocie a zelenina neboli jej veľkí kamaráti.
„Joj, dala by som si niečo sladké. Napríklad také lízatko… mňam!“ zašepkalo si dievčatko v duchu, keď ju jej „sladké mravčeky“ v brušku opäť ovládli. Potichučky, ako len vedela, sa vybrala ku skrinke so sladkosťami. Ani jej princeznovské papučky nebolo na dlážke počuť. Bola tichá ako myška. Vedela, že musí byť opatrná, pretože maminka práve varila obed v kuchyni a určite by sa hnevala, keby ju prichytila, veď sladkosti sa pred obedom nesmú jesť.
Keď Anička otvorila skrinku, zostala v takom šoku, že skoro spadla na psíka Dunča, ktorý práve išiel okolo. Jej čarovná skrinka bola prázdna! Nebolo tam ani jedno lízatko, cukrík, ba ani čokoládka!
„Mami! Boli tu zlodeji!“ vykríkla vyľakaná Anička. V tej chvíli sa objavila maminka. Najskôr sa zľakla, čo sa stalo, no keď si všimla, kam sa dcérka pozerá, len sa zasmiala: „Anička, sladkosti sa minuli. Išli na dovolenku. Vraj budeme maškrtiť až trošku neskôr, dobre?“ povedala so žmurknutím maminka a dodala:
„A dobre vieš, že sladkosti sa pred obedom jesť nesmú,“ dodala maminka.
Anička sa najprv zamračila, pretože jej „mravčekovia“ túžili po niečom sladkom. „Čo keby si mi pomohla s varením?“ skúsila ju rozveseliť maminka. Dievčatku sa spočiatku nechcelo, no nakoniec prikývla.
A tak sa Anička pustila do práce. Pomáhala maminke dávať zeleninku do polievky, miešala ju ako skutočná kuchárka a dokonca ju aj dochucovala.
„Mmm, to je výborné, mami,“ povedala Anička, keď ochutnala polievočku. Maminka sa usmiala: „Vidíš? A nie je to ani sladké. Dúfam, že mi takto budeš pomáhať častejšie a tvoji sladkí mravčekovia v brušku pôjdu otravovať niekam inam,“ zasmiala sa.
A tak aj bolo. Síce Anička nechápala, kam sa jej sladkosti podeli, no každým dňom jej chýbali menej a menej. Síce sa občas nejaká čokoládka objavila, na ktorej si zamaškrtila, no nikdy nevynechala hlavné jedlo. A maminke pribudla nová pomocníčka, ktorá jej pomáhala variť, dochucovať aj piecť.
Maminka bola rada, že Anička už neobľubuje iba sladkosti a že sa pritom aj niečo nové naučila.
