Malá Eliška mala veľký dôvod na radosť. Do ich rodiny pribudol nový člen – mamička priviedla na svet jej malú sestričku, ktorú pomenovali Nikolka. Eliška sa veľmi tešila na to, ako sa s ňou bude hrať a ako jej ukáže svoju detskú izbičku a všetky hračky, ktoré má. Tešila sa, že bude veľká sestrička.
Prišiel veľký deň. Mamička sa vrátila domov z nemocnice a v náručí držala malú Nikolku.
„Veď ona je menšia než moja bábika!“ usmievala sa Eliška, keď opatrne hladkala svoju sestričku. Bola taká maličká.
„Je to ešte malinké bábätko, vieš,“ odpovedala jej s úsmevom mamička.
Dni ubiehali a Eliška si všimla, že hoci sa mamička stále hrá aj s ňou a venuje sa jej, malej Nikolke venuje trošku viac pozornosti. Mamička ju utišovala, keď plakala, prebaľovala ju či uspávala alebo jej dávala papať mliečko. Eliška cítila, že mamička trávi s Nikolkou veľa času, a tak jej bolo trošku smutno. Nechápala, prečo Nikolka potrebuje toľko pomoci od mamičky či ocka.
Jedno sobotné ráno sa malá Eliška hrala v izbičke s bábikami. Mamička si všimla, že Eliška bola posledné dni akási smutná. Potichu vošla do jej detskej izbičky, sadla si k Eliške a pohladila ju po vláskoch.
„Eliška, čo sa deje? Prečo si taká smutná?“ spýtala sa jej mamička.
Eliška sklopila oči a odvetila: „Mami, mne sa nepáči, že Nikolka vás toľko potrebuje. Akoby si už nemala čas na mňa,“ povedalo smutne dievčatko. Trošku veru žiarlilo.
Mamička sa usmiala a objala ju. Vedela však, ako dcérke zlepšiť náladu.
„Čo keby sme spolu upiekli tvoju obľúbenú bábovku a ja ti vysvetlím, ako to je s tvojou malou sestričkou, dobre?“ spýtala sa jej mamička a žmurkla na ňu.
Malej Eliške sa ihneď rozžiarili modré očká.
„Áno!“ zvolalo nadšene dievčatko a už si na seba dávalo zásteru ako pravá pekárka.
A tak sa pustili do pečenia bábovky. Eliška miešala suroviny a mamička ju chválila, ako jej to šikovne ide. Smiali sa, keď si Eliška kýchla a múka zrazu skončila na jej nošteku. Smiech a vôňa bábovky sa rozliehali po celom dome a malá Nikolka zatiaľ spinkala vo svojej malej postieľke.
Keď bola bábovka hotová, Eliška si s mamičkou sadli na gauč a pri jedení bábovky jej mamička porozprávala:
„Vieš, Eliška, tvoja sestrička Nikolka je ešte veľmi maličká. Je to malé bábätko, ktoré nevie samo papať ani sa obliecť. Aj ty si bola také malé bábätko. Preto jej musíme s ockom veľa pomáhať a naučiť ju to, čo ty už vieš. Ale to neznamená, že ťa mám menej rada,“ vysvetlila jej láskavo.
Eliška sa zamyslela. Asi na tom niečo bude, možno má tá maminka predsa len pravdu. Veď ona je už veľká baba a vie sa sama najesť aj obliecť. Potom Eliška dostala nápad – veď je predsa Nikolkina veľká sestrička.
„A mami, môžem vám niekedy s Nikolkou pomôcť?“ spýtala sa.
Mamička sa usmiala. „Samozrejme, budeme len radi!“ potešila sa.
A tak aj bolo. Malá Eliška konečne pochopila, že malá Nikolka potrebuje trošku viac pomoci a že ona bude tá najlepšia veľká sestrička, ktorá jej tiež pomôže.
Bolo nedeľné ráno a Eliška si práve dokončila domáce úlohy. Keď vošla do obývačky, všimla si, že mamička práve prebaľovala Nikolku.
„Mami, tu máš plienku pre Nikolku,“ povedala odvážne.
Mamička sa na ňu usmiala. „Ďakujem ti, ty moja veľká pomocníčka,“ žmurkla na ňu.
Potom mamička Eliške skontrolovala domáce úlohy. Eliška si uvedomila, že ju mamička miluje rovnako ako predtým a že mať sestričku je skutočne skvelé. Malá Nikolka rástla ako z vody a Eliška nielenže rodičom pomáhala, ale s Nikolkou sa aj hrala a učila ju všetko, čo vie ona.
