Bol raz jeden chlapček menom Paťko, ktorého čakal v škole výnimočný deň. Do školy sa mu síce vždy nechcelo, no na dnešný deň sa veľmi tešil. Dnes totiž v škole recitoval básničku, ktorú sa celé dni učil.
Tešil sa, ako ju pred celou triedou povie bez jedinej chybičky, pretože recitovanie mu veru išlo skutočne dobre.
„Držím palce pri recitovaní básničky!“ povedala mu mamička s úsmevom, keď ho vyprevádzala do školy.
Hodiny v škole ubiehali ako voda, až kým neprišla posledná hodina. Paťko vedel, čo príde, a trošku sa bál. Nervózne sedel v lavici a hral sa s ceruzkou. Čakal, kým jeho spolužiačka Miluška dorecituje a bude na rade práve on.
Chlapček sa hrdinsky postavil pred tabuľu, popravil si bielu košeľu a pustil sa do recitovania. Keď už bol pri poslednej slohe, zmeravel. Zabudol poslednú vetu. Paťko sa pozeral na svoje topánočky a nervózne prešľapoval. Cítil, ako sa na neho pozerá celá trieda… určite sa mu smejú, pomyslel si.
Pani učiteľka sa na neho láskavo pozrela a potichu mu pomohla. Chlapčekove očká sa rozžiarili.
„Jednu máš len chybičku, miesto nosa mrkvičku,“ dokončil básničku a jemne sa poklonil. Hanbil sa však, že na chvíľku zabudol text básničky.
Pani učiteľka aj celá trieda mu tlieskali. Recitoval skutočne krásne, aj keď na konci trošku zaváhal.
„Na konci som trošku zabudol,“ povedal pani učiteľke nesmelo.
Tá mu s úsmevom odvetila: „Každý robí chyby a zabúda, Paťko, sme len ľudia. Nič sa nedeje. Recitoval si krásne, a preto ti dávam jednotku,“ povedala mu jemne.
Chlapček sa veľmi potešil. Dostal jednotku! A práve tá ho povzbudila a jeho vášeň pre básničky ešte viac posilnila.
Recitovanie ho bavilo natoľko, že recitoval skoro stále. Učil sa nové básničky alebo si len tak pospevoval po chodbe. Bol skutočne šikovný a nevzdala to s ním ani pani učiteľka, a v prvom rade ani on sám.
A dokonca sa dostal aj na súťaže v recitovaní. Už sa viac nebál a ani slová nezabúdal.
