Po nebi si veselo plávali obláčiky. Medzi nimi bol jeden nadýchaný, žiarivo biely obláčik, ktorému hovorili Kvapôčka. To preto, že keď sa plavil po nebi, mal presne taký tvar – ako veľká kvapka vody.
Tento obláčik mal veľmi rád ľudí, zvieratká aj kvietky. Ako si tak plával po nebi, pozeral sa na všetko pod sebou. Páčilo sa mu, ako sú ľudia šťastní a usmiati, keď je pekné počasie a neprší.
Kvapôčka nemal ani trochu rád dážď. Vždy, keď sa privalili mraky Špliechač a Plavák, z ktorých sa zakaždým liali obrovské prúdy vody, bol Kvapôčka veľmi smutný.
„No tak, Kvapôčka, poď si zapršať s nami,“ volali naňho tučné dažďové mraky a žmýkali zo seba dážď ostošesť.
„Neidem. Ja nechcem pršať. Ľudia by ma potom nemali radi. Rovnako ako vás. Veď po vás je vždy len potopa,“ zamračil sa Kvapôčka.
A tak sa Kvapôčka rozhodol, že už nikdy nebude pršať. Odháňal aj Špliechača a Plaváka, len aby okolo neho vôbec nepršalo. Takto to šlo deň za dňom, až skoro celý mesiac nezapršalo.
Až jedného dňa si Kvapôčka všimol, že jeho biela farba niekam mizne, a že začína sivnúť.
„Pomoc! Ja šediviem. Zo mňa sa stáva dažďový mrak. To nie, to sa nesmie stať. Veď ma nikto nebude mať rád,“ plakal Kvapôčka.
A keď začal plakať, začali z neho dolu na zem padať drobné kvapôčky. Nebol to žiadny veľký dážď, len taký osviežujúci letný dáždik. Kvapôčka bol ale nešťastný, takmer sa bál pozrieť dole na zem. Až keď konečne našiel odvahu pozrieť sa pod seba, poriadne sa prekvapil.
„Hurá, konečne prší!“ volala nejaká babička. „To mám radosť, že mi tá zelenina nevyschne.“
„Jupí, prší, budeme čliapkať a skákať v mlákach,“ radovali sa deti.
A nielen ľudia mali radosť, že sa trochu ochladilo. Kone veselo pobehovali po pastvinách, žaby vyliezli z rybníkov pozrieť sa na dážď a aj ryby sa pod vodou radovali, že im pribudne voda do rybníka.
Všetky kvety, stromy aj kríky si potichu šumkali svoje poďakovanie tomu obláčiku, ktorý ich konečne dažďom opláchol od prachu a doprial im vodičku na pitie.
„Oni ma majú radi, aj keď prší,“ čudoval sa obláčik Kvapôčka. „Ako je to možné?“
„To preto, lebo by inak vyschli,“ pribehol Čliapko, že si tiež chce trochu zapršať. „Ľudia, zvieratá aj rastliny potrebujú vodu.“
„Ale ja som ich videl, ako sa hnevajú, keď prší,“ hovoril Kvapôčka.
„Ľudia sa hnevajú stále na niečo,“ mávol nad tým Čliapko. „Buď si sťažujú na dlhé horúčavy, alebo na dlhé dažde. Tým sa nikdy nedá vyhovieť. Buď jednoducho taký, aký si, Kvapôčka. A rob to, čo máš robiť. Čo na to oni? Tým si nelám hlavu. Nesnaž sa byť niekým iným, len aby si sa páčil všetkým. To sa ti nikdy nepodarí. Tak čo ty na to? Spustíme spolu dážď?“
„No jasné. To dáva zmysel,“ radoval sa Kvapôčka.
Odkedy mal Kvapôčka túto radu, už sa dažďa nikdy nebál. Vedel, že tak je to správne, že tak to v prírode jednoducho musí byť. Aj tak už vedel, že ho kvôli tomu nikto mať rád neprestane. Veď aj daždivé počasie si niektorí vedia poriadne užiť. Napríklad deti v mlákach.
