V hlbokom lese žil lišiak Chvostík. Bol prefíkaný, rýchly a mal povesť najväčšieho vychytranca široko-ďaleko. Všetci vedeli, že keď niečo zmizlo – či už lesná hríbiková pochúťka, alebo biely kamienok od rieky – pravdepodobne v tom mal prsty práve on.
Na druhej strane lesa žil mravec Miňo. Bol pracovitý, poctivý a všetko robil tak, ako sa má. Každé ráno budil mravčiu kolóniu, aby spoločne pracovali, zbierali zásoby a čistili chodbičky. Nikdy nebral viac, než potreboval.
Raz lesom prebehla správa: „Zmizla lesná semenná zásoba!“ Boli to vzácne semienka, z ktorých mali vyrásť nové stromčeky. Ochranca lesa – starý roháč Borislav – bol nahnevaný. „Bez tých semien nebudeme mať budúci rok mladé stromčeky!“
Všetci sa pozreli na Chvostíka. Ten sa síce tváril neviniatko, ale v očiach mu blikali iskričky.
„Ja nič neviem,“ odvetil, no nik mu neveril.
Roháč nariadil hľadanie. Miňo, ktorý veril v pravdu, navrhol: „Neobviňujme nikoho, kým nenájdeme dôkazy. Poďme hľadať stopy.“
A tak sa skupina zvieratiek vybrala lesom. Miňo si všimol drobné stopy – nie lišiacke, ale stopy malých vtáčikov. Viedli k starej dutine v strome. Keď do nej nazreli, našli tam hŕbu semien a pri nich — šibalské strakové mláďatá, ktoré si chceli urobiť zásobu.
Mláďatá sa hanbili. „My sme netušili, že tie semienka sú pre les. Mysleli sme, že sú opustené…“
Roháč sa zamračil, ale Chvostík bol prekvapený ešte viac. „Takže… to neboli moje stopy?“ vyhŕkol.
Miňo sa usmial: „Vidíš, Chvostík, nie všetko je tvoja vina. Ale keby si mal dobrú povesť, nik by ťa hneď neobviňoval.“
Chvostík sa zadumal. Prvýkrát si uvedomil, že život prefíkanca nie je až taký príjemný, keď si každý automaticky myslí, že práve on urobil niečo zlé.
Rozhodol sa zmeniť. Pomohol mláďatám vrátiť semienka na správne miesto a dokonca pomáhal mravcom pri prenášaní. Miňo sa stal jeho priateľom a spolu sa snažili, aby les znovu prekvital.
