Móric bol veselý chlapec, ale mal jednu chybu – občas si vymýšľal. Nie preto, aby ublížil, ale aby boli jeho príbehy zaujímavejšie. Tvrdil spolužiakom, že videl lietať kravu, že našiel poklad v pieskovisku, dokonca že má doma draka.
Jedného dňa v parku uvidel starého pána predávať balóny. Ale jeden balón bol iný – priehľadný, žiarivý a na povrázku bolo napísané: Bublina pravdy.
„Čo robí?“ spýtal sa Móric.
„Ukáže svetu to, čo ty povieš,“ odpovedal pán. „Ale pozor – ukáže iba pravdu.“
Móric si pomyslel, že je to sranda. Kúpil si bublinu a utekal medzi kamarátov. „Pozrite! Videli ste, ako som včera zachránil mačku zo stromu?“
Bublina sa rozžiarila – ale namiesto jeho predstavy ukázala skutočnosť: Móric stál pod stromom, bál sa výšok a o pomoc volal dedka.
Deti sa začali smiať. Móric sa hanbil. „Nie… to neukazuje dobre!“
„Ukazuje pravdu,“ pripomenula bublina jemným hlasom.
Chlapec bol nahnevaný. „Tak teda… včera som hrdinsky vytiahol nášho psa zo studne!“
Bublina ukázala, ako Móric zakopol na dvore a pes mu oblizoval tvár.
Móric si sadol na lavičku. Nebolo mu do smiechu. Prvýkrát videl, ako veľmi sa jeho vymýšľanie líši od pravdy. Celé popoludnie sedel nad bublinou a rozmýšľal, prečo klame. Zistil, že to robí len preto, aby zaujal.
Na druhý deň prišiel k deťom a povedal: „Včera som vám nehovoril pravdu. Pravda je, že som nemal odvahu priznať sa.“ Bublina sa jemne rozžiarila, tentoraz krásne a pokojne.
Deti prestali smiať. Jedna spolužiačka povedala: „Tak poď, skúsime niečo spolu. Nemusíš si vymýšľať.“
Móric cítil, ako mu padá balvan zo srdca.
Bublina pravdy sa pomaly vzniesla do vzduchu a praskla – splnila svoje poslanie.
