V hlbokom lese žil medvedík Bruško. Bol milý, chlpatý a hlavne veľmi rád jedával medové peľové koláčiky. Jeho najlepší priatelia boli sova Soňa a ježko Imro. Raz ráno sa však stalo niečo zvláštne – keď medvedík otvoril oči, bola tma. Nie večer, ale ráno!
Bruško vyšiel pred brloh, no slnko nikde nebolo. Celý les bol zahalený do zvláštneho sivého tieňa. Zvieratká sa túžili zohriať, ale teplo nebolo.
„To nie je možné,“ povedala sova Soňa. „Slnko sa nikdy nestratí len tak.“
Ježko Imro dodal: „Musíme ho nájsť!“
Vybrali sa na veľkú cestu. Prešli cez lúku, ktorá bola v chlade tak stuhnutá, že kvety sa ani neotvárali. Došli k Rieke úsvitov, ktorá bola zvyčajne zlatá, ale teraz bola fialová ako zafarbený tieň.
Pod starou bridlicovou skalou začuli šepot. Bol to malý trolík Ševelík. Držal v rukách veľkú zlatú guľu zabalenú v sieťke.
„Ty si…“ začal Bruško.
„Áno, ja som vzal slnko,“ priznal trolík zahanbene. „Chcel som, aby bolo len moje. Mám rád teplo, ale všetci sa mi smiali, že sa bojím tmy.“
Bruško sa zamračil. „Ale tým si ublížil všetkým! Zvieratká mrznú, stromy nemajú svetlo.“
Ševelík sa rozplakal. „Ja som nechcel… len som sa cítil sám.“
Soňa jemne prikývla. „Dobre, ale musíš to napraviť.“
Spoločne niesli slnko na najvyšší kopec. Trolík sa snažil, ale sieťka bola ťažká. Bruško mu pomohol, Imro mu svietil lampášikmi a Soňa lietala nad nimi, aby ich ochránila.
Keď vystúpili až na vrchol, položili slnko do kamenného kruhu.
Keď Ševelík rozviazal sieťku, slnko vyletelo vysoko a znovu zažiarilo. Celý les sa prebudil teplom a svetlom. Stromy zašumeli, kvety rozkvitli a všetky zvieratká vyšli zo svojich úkrytov.
„Ďakujeme,“ povedali spoločne. A trolík sa usmial prvý raz v živote.
Bruško objal Ševelíka. „Nabudúce sa ozvi, keď sa budeš cítiť sám. Priatelia sú na to, aby pomohli.“
Trolík už viac nikdy slnko nevzal. Stal sa strážcom ranného svetla – a les mal vďaka tomu nového priateľa.
