V Roháčskych vrchoch kedysi žil bača Mišo, ktorého celé okolie poznalo ako najčestnejšieho človeka široko-ďaleko. Pásol ovce na vysokých lúkach a nikdy nezabudol na staré tradície. Ľudia vraveli, že s horami vie hovoriť – a hory mu odpovedajú.
Raz na jeseň prišla do dediny bohatá kráľovská družina. Hľadali stratený rodinný poklad – zlatú valašku, ktorá vraj mala moc ochraňovať krajinu pred nešťastím. Posledný majiteľ ju ukryl pred votrelcami, no zomrel skôr, než povedal kde.
Kráľova dcéra, princezná Katarína, sa nechcela vzdať – pýtala sa ľudí, pomáhala im a hľadala stopu. Keď jej odporučili baču Miša, vybrala sa za ním. Mišo ju privítal čajom pod vysokou skalou.
„Ak chceš nájsť niečo také vzácne,“ povedal jej, „najprv musíš dokázať, že máš čistý úmysel. Zlatá valaška si sama vyberá svojho majiteľa.“ Princezná sa nezľakla. Zostala s bačom tri dni. Pomáhala pri dojení, zbierala drevo a starala sa o ovce. Mišo videl jej snahu a rozhodol sa skúsiť šťastie.
Na štvrtý deň ju zaviedol k tajomnému Roháčskemu plesu. Voda bola hladká ako zrkadlo. „Povedz, prečo ju chceš nájsť,“ požiadal. „Nie pre seba,“ odpovedala. „Krajina prechádza zlými časmi. Ľudia zabúdajú na spravodlivosť. Chcem priniesť nádej.“
V tom sa hladina vody rozvlnila. Z jej dna sa pomaly vynoril zlatý predmet – valaška sa sama zdvihla do vzduchu a zablysla v slnečných lúčoch. Mišo sa však odsunul dozadu.
„Nie mne patrí,“ povedal. „Tebe verí.“ Princezná ju chytila, no akoby ju niečo pichlo do ruky. Na rukoväti sa objavili tri znaky, ktoré tam predtým neboli – pastierska valaška, srdce a štít. „Hory ťa prijali,“ povedal Mišo.
Katarína sa vrátila do kráľovstva s pokladom, ktorý priniesol pokoj a spravodlivosť. No na Miša nezabudla — často sa vracala do Roháčov a vždy tvrdila, že keby nebolo baču so zlatým srdcom, nikdy by valašku nenašla.
A tak dodnes ľudia hovoria o zlatom bačovi z Roháčov — nie preto, že by mal zlato v rukách, ale preto, že ho mal v duši.
