Na krajnom kopci nad dedinou stála stará, vetrom ošľahaná drevenica, o ktorej sa tradovalo, že v noci v nej víria sily, čo nie sú z tohto sveta. Ľudia verili, že tam prebýva Veterný diabol – duch búrok, ktorý ovládal víchricu a zrážal strechy z domov.
Raz sa Veterný diabol rozhneval tak, že tri dni a tri noci bičoval dedinu krutým vetrom. Zničil úrodu, lámal staré stromy a odnášal dobytok. Dedina bola zúfalá.
Iba jeden sa nezľakol – mládenec Šimon, ktorý nikdy neustúpil pred žiadnou výzvou. Vzal si len starú valašku po dedovi a vydal sa na kopec.
Keď prišiel k drevenici, otvorili sa dvere a z nich vyšľahol vír prachu. „Kto si, že ma rušíš?“ zavyl Veterný diabol. „Som len človek,“ odvetil Šimon. „Ale taký, čo sa nebojí vetra.“
Diabol sa zasmial, až sa vzduch rozvlnil. „Ak ma chceš zastaviť, musíš ma poraziť v troch skúškach.“ Šimon prikývol. Prvá skúška – sila.
Diabol sa zmenil na víchricu a chcel Šimona odfúknuť z kopca. Šimon sa však zaprel valaškou do zeme. Aj keď ho vietor bil z každej strany, nevzdal sa. Vydržal, až kým víchrica neustala.
Druhá skúška – odvaha. Diabol privolal blesky. Okolo Šimona šľahali iskry, zem sa triasla. No mládenec sa ani nepohol. „Blesk je len svetlo,“ povedal pokojne. Blesky po čase zhasli. Tretia skúška – rozum. Diabol sa zmenil na starca s dlhou bradou a položil hádanku:
„Čo je silnejšie než vietor, rýchlejšie než búrka a predsa to nič nezničí?“
Šimon premýšľal. Nakoniec odpovedal: „Slovo. To môže povzbudiť, ochladiť hnev, pomôcť.“
Diabol stíchol. Hádanka bola rozlúštená. „Zvíťazil si,“ povedal už tichým hlasom. „Sila, odvaha a múdrosť sú väčšie než ja.“ Odletel preč ako slabý vánok a dedina mala pokoj.
Šimon sa stal hrdinom. Ľudia hovorili, že keď sa blíži búrka, vietor sa pri kopci jemne utíši – vraj si pamätá, kto ho premohol.
