V Kremnických vrchoch, kde sa lesy hmýria zverou a staré bane skrývajú tajomstvá, žil pastier menom Ondrej. Nebol to obyčajný chlap – mal srdce statočné, ale aj poriadnu dávku tvrdohlavosti.
Raz sa vybral so svojimi ovcami na starú lúku, o ktorej starci vraveli, že tam kedysi žil železný duch baní.
Keď Ondrej rozložil ohník, zazrel v kríkoch pohyb. Z tmy vykročila zvláštna postava – vysoká, pokrytá železnými platňami, ktoré hrkútali pri každom kroku.
„Ty si ten pastier, čo sa nebojí?“ prehovorila postava kovovým hlasom.
Ondrej síce stuhol, ale neustúpil. „A kto si ty?“
„Som Železný pastier,“ povedala bytosť. „Kedysi som bol človekom, ale baňa ma zakliala. Môžem byť oslobodený iba vtedy, keď niekto dokáže strážiť moje stádo železných oviec až do úsvitu bez toho, aby sa čo i len jednej dotkol strach.“
Z lesa vybehlo dvadsať lesklých železných oviec, ktoré cvakali kopýtkami ako kladivá o kameň. Ondrej si povedal, že za pokus nič nedá, a súhlasil.
Noc bola dlhá a čudná. Ovce sa pohybovali tak ticho, akoby ani nemali váhu. Občas sa jedna rozbehla do lesa, občas iná vyskočila na skalu, až z nej pršali iskry. Ondrej bežal za nimi, zastavoval ich, vracal späť. Strach mu sedel na pleciach, ale nepustil ho k srdcu.
Keď už myslel, že nevydrží, začal sa les ligotať jemným svetlom. Svitalo. Železné ovce sa zastavili, zablýskali a jedna po druhej sa rozpadli na prach. Železný pastier zhodil svoje kovové brnenie – bol to obyčajný mladý muž.
„Oslobodil si ma,“ povedal vďačne. „Za tvoju statočnosť ti dám dar hôr.“
Zovrel Ondrejovu ruku a v tej chvíli pastier získal zvláštnu schopnosť – rozumieť zvieratám. Odvtedy ho rešpektovali nielen ľudia, ale aj vlci, medvede i rysy. Nikdy viac sa nemusel báť o svoje stádo.
A Železný pastier? Ten sa vytratil do sveta, aby znovu našiel svoj život, ktorý mu baňa kedysi vzala.
