Sú to bludičky – duše stratených cestovateľov. Každý sa močiaru vyhýbal, len malý Mirko nie. Ten mal zvedavosť väčšiu ako strach.
Raz večer uvidel najjasnejšiu bludičku, akú kedy videl. Svetielko ho vábilo a volalo. Šiel za ním, až sa ocitol uprostred močiaru. V tom sa z hmly vynorila postava dievčaťa celá z bledomodrého svetla.
„Nechcela som ti ublížiť,“ povedala. „Som Lenka. Zakliali ma, keď som sa snažila zachrániť svoju rodinu pred bažinným hadom.“
Mirko sa rozhodol, že jej pomôže. Podľa legendy mohol kliatbu zlomiť iba niekto živý, kto porazí hada v jeho jaskyni pod močiarom. Spolu s Lenkou zišli pod zem.
Had bol obrovský, celé telo mal pokryté slizkými šupinami a oči žiarili ako uhlíky.
Mirko sa triasol, ale Lenka mu položila ruku na plece – jej svetlo mu dodalo odvahu.
Had vyrazil. Mirko rýchlo zobral zo zeme silný konár a nastavil ho hadovi do tlamy. Ten sa do neho zahryzol a zakliesnil sa.
Mirko potom našiel starý meč, ktorý tam nechal niekto, kto kedysi nebol taký šťastný. Jedným úderom zrazil hadovu hlavu.
V okamihu, keď had zmizol v prachu, Lenka zjasnela. Svetlo sa zmenilo na telo skutočného dievčaťa.
„Zachránil si ma,“ povedala a zažiarila šťastím.
Keď sa vrátili do dediny, všetci nechápali, ako sa odvážil ísť do močiaru. Mirko len povedal: „Niekedy aj bludička potrebuje niekoho, kto jej verí.“
A od tej doby sa svetlá vo Vrbovisku objavovali len ako tiché spomienky – už nikoho nelákali do záhuby.
