V dedine, ktorú všetci volali Krivý plot, lebo tam ani jeden plot nestál rovno, žil mládenec menom Jožko. Nebol zlý, nekradol, neklamal ani sa nebil. Mal však jednu vlastnosť, ktorú si všimli všetci široko-ďaleko – Jožko si vždy myslel, že vie všetko najlepšie.
Keď sa gazdovia rozprávali o tom, kedy siať obilie, Jožko tvrdil, že oni sa mýlia.
Keď ženy piekli chlieb, Jožko vedel, že ho miesia zle.
Keď sa opravovala strecha, Jožko stál pod rebríkom a radil, hoci na ňom nikdy nebol.
„Jožko,“ hovorievala mu matka, „rozum máš, ale rozum bez pokory je ako voz bez kolies.“
Jožko sa len zasmial. „Keby ma počúvali, mali by sa lepšie.“ Jedného roku sa v Krivom plote chystala veľká obecná robota. Bolo treba opraviť most cez potok, lebo sa začal rozpadávať. Bez mosta by sa ľudia nedostali na polia ani na trh.
Zišli sa všetci chlapi z dediny a dohodli sa, že každý priloží ruku k dielu. Starý richtár rozdelil úlohy – kto bude nosiť drevo, kto zatĺkať klince, kto miešať hlinu. Jožko hneď vystúpil dopredu. „Ja vám poviem, ako to urobiť lepšie,“ vyhlásil. „Ten most je zle navrhnutý.“
Richtár si ho vypočul, ale povedal: „Najprv rob, potom raď.“ Jožko sa urazil. „Dobre,“ povedal, „urobím most po svojom. Uvidíte, že bude lepší.“ A tak sa stalo, že Jožko sa pustil do stavby malej lávky vedľa mosta – úplne sám, bez pomoci. Chcel všetkým dokázať, že má pravdu.
Prvý deň pracoval s nadšením. Druhý deň bol unavený. Tretí deň si uvedomil, že niektoré veci nevie. Ale hanbil sa pýtať. Keď bola lávka hotová, Jožko zvolal dedinu. „Pozrite sa, aký most som postavil!“ Ľudia si ho obzerali. Vyzeral pekne, rovný a uhladený. Jožko bol pyšný.
Richtár povedal: „Dobre. Skúsme ho.“ Jožko vykročil ako prvý. Keď bol v polovici, lávka zapraskala. Keď urobil ďalší krok, jedna doska sa zlomila a Jožko skončil v potoku – celý mokrý a zahanbený.
Dedina sa nezasmiala. Pomohli mu von, dali mu suché šaty a teplý čaj. Jožko sedel pri ohni a mlčal. Prvýkrát nemal čo povedať. Na druhý deň prišiel za richtárom. „Naučte ma,“ povedal potichu. „Tentoraz budem počúvať.“
Richtár sa usmial. „Takto sa začína múdrosť.“ Jožko sa zapojil do práce na spoločnom moste. Nosil drevo, podával klince, počúval rady starších. Zistil, že každý v dedine vie niečo, čo on nie.
Most dokončili načas a bol pevný. Keď po ňom prešli prvé vozy, Jožko cítil hrdosť – nie na seba, ale na spoločnú prácu. Odvtedy Jožko z Krivého plota ostal rozumný, ale už nebol najmúdrejší v každej izbe. A dedina si ho vážila viac než predtým.
A tak sa v Krivom plote dodnes hovorí: Kto chce byť najmúdrejší, musí sa najprv naučiť počúvať.
