V jednej krajine ďaleko za hlbokým lesom žil mládenec Peter. Nažíval si dobre až do dňa, keď ho prepustil miestny farmár, že už si nemôže dovoliť pastiera, lebo sa mu tento rok akosi nedarí, a tak sa musel Peter vybrať za prácou do sveta.
Vzal si nejaké jedlo a vodu na cestu a vybral sa z jeho rodnej dediny. Blúdil niekoľko dní, až mu pomaly došlo jedlo, a tak si jeden večer povedal, že si niekde nájde nocľah, kde aj niečo zaje, a potom pôjde ďalej. A ozaj neďaleko uvidel svetielka z domov a narazil na malú dedinku.
V tej dedinke bol malý hostinec, kde sa Peter rozhodol zájsť a opýtať sa na nocľah. „Dobrý večer prajem. Cestujem z ďalekej krajiny už zopár dní a chcel som sa opýtať, či by som mohol u vás prespať a niečo zajesť. Mám iba pár zlatiek, ale hádam to postačí,“ riekol Peter a vyhrabal z vrecka drobné. Krčmár bol však dobrý muž a riekol: „Nechaj, synak, peniaze sa ti zídu. Naložím ti polievky a dám za pohár piva a vzadu mám malý gauč s dekou. Hádam ti to postačí.“ Peter sa usmial na postaršieho muža a riekol: „Ďakujem vám, ste láskavý. Ja sa vám určite raz zavďačím.“
S postarším krčmárom sa ešte dlhšie zhovárali, až sa Peter vybral trocha si pospať. Keď sa však prebudil, stále bola tma. Čudoval sa, že by ešte bola noc, a tak sa vybral z postele k baru, kde sedel minulý večer. A veru, krčmár už pracoval, chystal veci na dnešné pokrmy pre hostí.
„Už som si myslel, že sa neprebudíš,“ zasmial sa krčmár, keď zbadal Petra.
„A prečo je tu stále taká tma?“ začudoval sa Peter a krčmár si povzdychol.
„Kedysi túto dedinu zakliala jedna čarodejnica a odvtedy sa tu slnko neobjavilo. Bol som naposledy dieťa, keď som ho videl a cítil teplo jeho lúčov. Legenda vraví, že iba slnečný prášok by navrátil slnko do dediny. No dodnes nikto nevie, kde by ho mohol nájsť,“ vyrozprával krčmár príbeh a Petrovi sa to zdalo neskutočné. Keby nebola stále taká čierna tma, tak by mu neveril.
„Veru, s niečím takým som sa nestretol. Ale ak sa bude dať pomôcť, pomôžem,“ riekol Peter, poďakoval za všetko a vybral sa na cestu. Vypytoval sa po ceste na ten prášok, no každý ho len vysmial, čo to ten chlapec trepe. Až stretol jednu postaršiu babičku, ktorej sa rovnako spýtal.
„Mladý muž, to znie ako vážny problém. No ja ti neviem pomôcť. Avšak v tamtej hore žije čarovná víla. Tá možno bude vedieť, ako ti pomôcť,“ riekla starenka a ukázala Petrovi cestu. Ten poďakoval a neveriacky sa vydal na výpravu za čarovnou vílou. V duchu sa zasmial, aké šialenosti to rieši. Avšak po dlhej ceste na samom vrchu hory bola vysoká veža a z tej sa ozýval tichý ženský spev.
Peter zakričal: „Hej! Býva niekto v tejto veži? Potrebujem pomoc!“ A ozaj z nej vykukla malá žienka v trblietavých šatách s čarovnou paličkou.
„Kto si, mladý muž? Čo potrebuješ? A kto ťa posiela?“ opýtala sa víla.
„Som Peter a idem z malej krajinky, kde ľudia už desaťročia slnka nevideli. Vraj len slnečný prášok navráti slnko do krajiny. A jedna milá starenka po ceste mi povedala, že ty by si mi vedela pomôcť,“ vysvetlil Peter.
„No taký problém som tu nemala dlho, ale daj mi chvíľu,“ riekla víla.
Potom zrazu z okna bolo vidno pár farebných zábleskov a nato víla vystúpila z veže pre Petra a podala mu malý mešec.
„Mohlo by to tvojmu ľudu stačiť. Rozsyp tento prášok do vetra a on privolá slnko späť,“ povedala víla a Peter sa vďačne uklonil.
Peter sa rozbehol späť do dedinky. Hneď bežal k hostincu a krčmárovi oznámil šťastnú novinu.
