Kde bolo, tam bolo, za vysokánskou horou sa skrývalo malé mestečko. V tom mestečku si žili ľudia šťastne a v mieri, všetkého vždy mali dostatok a pomáhali si.
Žil tam aj mládenec Paľo, ktorý sa jeden večer vybral so svojimi kamarátmi do hory, že si založia vatru a pobavia sa. Aj dobre bolo, chlapi si spievali, rozprávali si príbehy a neskoro v noci sa pobrali domov.
Až nad ránom všetkých zobudil hlasný zvon. „Horí!“ začul Paľo a hneď vyskočil z postele. Veľký oheň sa valil z hory a už pomaly vchádzal aj do dediny. Všetci začali spolupracovať a dlhé hodiny oheň hasili. Avšak kým oheň zastavili, takmer všetky domy boli zničené, les vyhorený a všetko poničené.
Zrazu tam nepanovala radosť ako vždy, ale naopak ľudia plakali a nariekali, ako budú teraz žiť a koľko im potrvajú opravy mesta. Paľo ľutoval večera, keď chlapci zapaľovali vatru. Isto ju dobre neuhasili. Veľmi ho bolelo srdce, a tak sa rozhodol, že sa pokúsi pomôcť tak veľmi, ako bude vedieť.
Každé ráno vstával ako prvý a chodieval od domu k domu. Starým ľuďom nosil vodu zo studne, ženám pomáhal odpratávať spálené trámy a s chlapmi staval nové strechy. Ruky mal doškriabané, chrbát ho bolel, no nikdy sa nesťažoval. Keď niekto plakal nad zhorenou kolískou či rozbitým stolom, Paľo sklonil hlavu a ticho povedal: „Prepáčte.“
Najskôr sa naňho niektorí dívali s hnevom. Vedeli, že to bola ich vatra, ktorá v hore preskočila do suchého lístia. No keď videli, ako sa Paľo nevzdáva a pracuje od svitu do mrku, ich srdcia sa začali pomaly mäkčiť.
Jedného dňa, keď upratoval starú vyhorenú stodolu na kraji mestečka, našiel pod popolom niečo zvláštne. Bolo to zabalené v ohorenom plátne. Keď látku rozvinul, zalesklo sa drevo hladké ako med a struny jemné ako pavučina.
Bola to harfa. Vyzerala, akoby ju oheň ani nebol poškodil. Na jej vrchu bol vyrezaný nápis: „Hudba srdca napraví to, čo srdce pokazilo.“
Paľo si ju opatrne položil na kolená. Nikdy predtým na harfe nehral, no keď sa dotkol strún, zaznela čistá, mäkká melódia. Zvuk sa niesol ponad zhorené domy, ponad čierny les a zrazu sa začalo diať niečo zvláštne.
Vietor stíchol. Dym, ktorý sa ešte vznášal vo vzduchu, sa začal vracať späť. Ohorené trámy sa spájali, listy na stromoch znova zeleneli a plamene sa s tichým syčaním vracali späť do malej vatry v hore.
Paľo zrazu stál znova pri ohni so svojimi kamarátmi. Bola noc, hviezdy svietili a vatra ešte veselo praskala. Tentoraz však vyskočil.
„Chlapi, musíme to poriadne uhasiť! Každú iskru!“
Nanosili vodu, rozhádzali pahrebu, zasypali ju hlinou a zostali tam, kým si neboli istí, že ani malý dymík už nevystúpi k nebu.
Keď sa ráno rozozvučal zvon, nevolal na poplach. Volal ľudí na obyčajný nový deň. Mestečko stálo neporušené, les šumel a vtáky spievali.
Paľo sa ticho usmial a vrátil sa do stodoly. Harfa tam ešte chvíľu ležala, no keď sa jej chcel znova dotknúť, rozplynula sa ako ranná hmla.
Od toho dňa si Paľo dobre pamätal, že každý čin má následky. A hoci dostal druhú šancu, vedel, že nie každý ju dostane. Preto žil tak, aby jeho srdce už nikdy nemuselo nič naprávať, ale iba rozdávať dobro.
