Kedysi dávno, v krajine za siedmimi horami a siedmimi dolinami žil mládenec Miško. Bol to šikovný muž, zručný kováč, no vedel aj zvieratá aj dom obstarať, už mu chýbala len pravá láska.
Aj by si prial nejakú dobrú nevestu, no dievčatá z dediny sa mu veľmi nezapáčili. Veru ani jedna mu nepadla do oka, a tak si povedal jedno ráno, že pôjde pracovať do vedľajšieho kraja.
Zarobí nejaké peniaze a možno aj nejaké pekné dievča sa mu pritrafí. Neváhal teda a putoval tri dni cez hory, až zašiel do malého mestečka. A mal šťastie, lebo šikovná ruka kováča sa mestečku veľmi hodila a hneď ho vzali do služby.
Miško teda pracoval pilne a cez voľné chvíle sa chodil prechádzať do neďalekého lesíka, kde vždy pri jazere stretával jednu dievčinu. Vždy bola zahalená šatkou, no Miška neokúzlila. Nos mala akýsi priveľký, kútik pery sa jej ťahal dolu a obočie mala jedno vyššie ako druhé. Ale ako ju tam stretával každý deň, tak mu nedalo a prihovoril sa jej: „Pekný deň, dievčina.“
„Aj vám, mladý muž,“ rieklo dievča tenkým hlasom.
„Odkiaľ ste? Stretávam vás tu vždy, keď sem zájdem, ale u nás v meste som vás nevidel,“ povedal Miško a dievča sa pousmialo.
„Nie som z mesta. Som odtiaľ. Pred ľuďmi sa ukrývam. Nechcem, aby ma ktosi videl. Aj tak by som im bola len na smiech,“ rieklo dievča a smutne sa zahľadelo na zem.
„Ale to nie je pravda. A bývate s niekým?“ spýtal sa Miško ďalej.
„Iba ja. Starám sa o moju záhradu a pár sliepočiek. Otec odišiel kamsi, nikto o ňom nepočul. A matka mi zomrela,“ priznalo dievča a Miškovi bolo dievčiny ľúto. Vyzerala, že má ozaj dobré srdce.
Ešte chvíľu sa s dievčinou zhováral, no potom sa obaja pobrali svojou cestou. Ich rozhovor mu zostal v hlave. Jedno ráno, keď sa Miško vybral do neďalekej pekárne, zahliadol v nej prekrásnu devu, ktorá ho zaujala. Nedalo mu to a prihovoril sa jej: „Dobrý deň, krásna deva. Ešte som krajšie dievča nezočil v ďalekom okolí,“ riekol pravdivo Miško a dievča sa pousmialo.
„A vy ste kto, mládenec?“ opýtalo sa dievča.
„Som Mišo a pracujem ako kováč vo vašom meste. No som z iného kraja,“ predstavil sa. Veru, ako sa zhovárali, tak sa dohodli, že sa stretnú ďalší večer na námestí, aby sa lepšie spoznali. Miško bol nadšený, že našiel tak pekné dievča.
Ešte ten deň po práci sa však vybral prejsť do lesa, kde stretol dievča pri jazere.
„Dobrý deň, dievča,“ pozdravil ju.
„Aj vám, mladý muž,“ pozdravila ho.
Vtom začalo liať ako z krhly.
„Dnes ste si vybrali nešťastný čas na prechádzku. Možno by ste mohli zájsť ku mne do domčeka na teplý čaj, kým sa vyčasí,“ pozvala ho dievčina a Miško teda vďačne súhlasil.
„Ani som sa vás neopýtal na vaše meno,“ poznamenal Miško zahanbene.
„Som Hanka. A vy?“ opýtalo sa dievča.
„Mišo,“ predstavil sa Miško a to už boli pri malom, útlom domčeku, ktorý bol vo vnútri veľmi útulný. Miško sa usadil do kresla pri krbe a ohrial si ruky pri ohni, kým Hanka doniesla čaj.
„A čo vlastne robíte, Hanka?“ opýtal sa Miško.
„Som krajčírka. Vždy večer prechádza tadiaľto kupec, ktorý chodí predávať na tržnicu do mesta. A tak mu vždy dám oblečenie, ktoré ušijem. A vždy pár vecí navyše, aby ich dal niekomu, kto je v núdzi a nemá veľa peňazí,“ riekla Hanka a usmiala sa nad tou myšlienkou.
„To je pekné. Ja som kováč. Prišiel som pracovať sem do mesta, no som z dediny za troma horami,“ riekol Miško.
„Už vás to doma nudilo?“ opýtala sa Hanka zvedavo.
„Aj tak. Chcel som zarobiť peniaze a možno aj nevestu nájsť,“ vysvetlil Miško a odpil si z teplého čaju. Ozaj sa s Hankou cítil príjemne a odišiel až neskoro večer.
Ďalší večer však trávil kdesi inde. Stretol sa s dievčinou z pekárne. Tá však bola úplne iná ako Hanka. Síce prekrásna, no stále sa len vychvaľovala a rozprávala o sebe. Ako sa tak prechádzali cez mesto, zastavil ich akýsi muž:
„Prosím, neviete mi pomôcť? Cestujem celé dni a potreboval by som niečo zajesť a trocha vody.“
Muž bol po ceste špinavý a obyčajne odetý.
„A prečo by nás to malo trápiť? Zastaviť sa nad takým chudákom! Nechaj nás,“ rieklo dievča a Miško vtedy všetko pochopil.
„Ten muž bol len hladný a smädný. Mýlil som sa v tebe a spravil som chybu,“ riekol Miško a odišiel.
A vedel presne, kam ide. Utekal do lesa, kde, ako predpokladal, stretol Hanku.
„Zdravím, Hanka. Prichádzam dnes za tebou, aby som ti povedal, že si si získala moje srdce a zamiloval som sa do teba,“ riekol Miško a Hanka sa zasmiala.
„Vážim si tvoje slová, Miško, ale pozri sa na mňa. Nemôžeš ma milovať,“ riekla Hanka.
„Ja sa dívam,“ naklonil sa Miško a pobozkal Hanku.
Tá sa však zrazu premenila na krásnu dievčinu s plavými vlasmi, očami belasými ako nebo a líčkami červenými ako čerešne.
„Čo sa stalo?“ opýtal sa Miško.
„Ja som bola zakliata, Miško. Mohol ma zachrániť len bozk z pravej lásky. Netušila som, že ju niekedy stretnem,“ vysvetlila Hanka.
Miško a Hanka od toho dňa boli vždy spolu. Čoskoro mali veľkú svadbu a obaja našli v tom druhom životné šťastie. A nažívajú si šťastne aj dodnes, ak nepomreli.
