V krajine za siedmimi horami a siedmimi dolinami žilo jedno mladé dievča. Anička bola dcéra z bohatej rodiny cisára a žila so svojimi rodičmi, ktorí by jej dali všetko na svete.
Mala nekonečne veľa šiat, šperkov i mašlí a čoho sa jej zažiadalo, to dostala bez žiadnej snahy. Bola to prekrásna žena, avšak namiesto lásky mala vo svojom srdci pýchu.
Rodičia si však mysleli, že už je ich dcéra hodná na výdaj. Ženícha však nechceli mať len tak nejakého, a keď už našli vyvoleného pre ich dcéru, tak si ju jedného večera privolali k sebe.
„Dcérka naša, už by sa žiadalo, aby si si našla dobrého muža. My by sme radi vnúčatá, aby sme mali komu zanechať majetky. A tak sme ti našli muža. Je z vedľajšej krajiny. Krásny, mocný, bohatší než my a postará sa o teba ako o kráľovnú,“ povedala matka a Anička sa veru zaradovala.
„No ak je to taký majetný muž a dobrý človek, tak rada prijmem jeho žiadosť o moju ruku,“ riekla Anička.
„Tak to sme radi, dcérka, tešíme sa z teba,“ povedal otec a rodičia objali Aničku.
„A kedy ho spoznám?“ opýtala sa Anička.
„Už zajtra večer, Anička,“ riekla mama a rozlúčili sa pred spánkom.
Na druhý deň sa Anička vybrala do mesta, aby si vybrala nejaké pekné šaty. Predsa sa chcela zapáčiť jej budúcemu ženíchovi. A ako tak prechádzala popri trhoch, oslovil ju jeden mladý muž.
„Pekný deň, krásna žena. Očarili ste ma hneď na prvý pohľad,“ riekol mládenec. Bol vysoký, oči mal ako nebo, no bol oblečený len v obyčajných šatách, košeľu mal už aj trocha odretú.
„A čo by ste odo mňa chceli? Ja už mám ženícha mocného a majetného,“ riekla pyšne Anička a ohrnula nosom.
„No ak je to jediné, po čom vaše srdce túži. Ja vám viem len pravú lásku a podporu sľúbiť. Prijmite malý dar odo mňa, ak moje srdce odmietate,“ riekol mládenec a podal Aničke malý oriešok.
„Orech? Veru, vy by ste neboli mužom pre mňa,“ vložila si oriešok do vrecka a odišla.
Anička zabudla na mládenca a fintila sa na dnešný večer. Aj večer došiel. Pred rodičmi Aničke sľuboval, ako sa o ňu pekne postará, ako jej všetko splní a Anku si medovými slovami hneď získal. Predsa jej len o pozornosť a majetok išlo. Rodičia aj Hanka teda súhlasili so svadbou a už o pár týždňov sa ozaj Hanka a Jozef zosobášili.
Zo začiatku bol ich vzťah pekný, no Jozef sa k Hanke nesprával tak, ako prisľúbil. Naopak, za všetky peniaze chodil na zábavy, pil drahé víno a Hanku nechával zavretú samu, aby sa o jeho majetok dobre starala a nie sa parádila. Raz, keď tak Hanka nespravila a vytratila sa na prechádzku, Jozef ju udrel, že ho nepočúvala.
Ten večer sa Hanka zatvorila do malej komôrky v podkroví, kde plakala od žiaľu. Vtedy siahla do vrecka a tam našla ten oriešok, ktorý jej kedysi dal mládenec na trhu.
„Bola som ja hlúpa a namyslená. Keby som mala muža, ktorý by ma úprimne miloval a smiali by sme sa spolu. Majetky sú na nič, ak je ku mne niekto zlý a neváži si ma,“ povedala Hanka.
Zrazu sa ten maličký oriešok v jej ruke premenil na toho mládenca z trhu.
„Pekný deň, krásna žena. Vidím, že tvoje srdce už inak cíti a zmenila si svoj pohľad na lásku, však?“ opýtal sa mládenec a Hanka prikývla.
„Žiadne peniaze niet nad pravú lásku. Odpusťte mi, mladý muž,“ riekla Hanka.
„Odpustím, ak moju žiadosť o ruku prijmete. Možno vám toho veľa neponúknem, no budem si vás vážiť, akoby ste pre mňa najcennejším drahokamom boli,“ riekol muž úprimne.
Hanka ten večer prijala žiadosť o ruku a s mládencom utiekli do ďalekého kraja. Tam si postavili spolu dom a vystrojili svadbu. Hanka síce už nemala toľko majetkov, no nikdy nenašla väčšie šťastie ako v mužovi, ktorý ju úprimne miloval až do konca života.
