Bolo raz jedno malé autíčko a malo sivú farbu. Vyrazilo si na jazdu, ale bolo veľmi smutné.
„Prečo som len šedivé, to je taká nudná farba. Ja by som chcelo mať krásnu pestrú farbu,“ sťažovalo sa.
Bolo tak zamyslené, ako by si mohlo zmeniť farbu, že skoro zišlo z cesty.
„Kam sa pozeráš?“ volal naňho nákladiak, ktorý sa zľakol, že doň autíčko narazí.
„Prepáč, ja som len rozmýšľalo, ako by som si mohlo zmeniť farbu.“
„To je jednoduché,“ zasmial sa nákladiak. „Choď do mesta. Majú tam lakovňu. To je taká opravovňa, kde menia a opravujú autám farbu.“
„Ďakujem ti za radu, hneď tam pôjdem,“ zaradovalo sa autíčko.
„A dávaj pozor na cestu,“ volal za ním nákladiak.
Ale autíčko sa ani neobzrelo, myslelo iba na to, ako si bude môcť vybrať inú farbu.
Keď prišlo do lakovne, hneď povedalo: „Dobrý deň, chcelo by som byť modré ako jasné nebíčko.“
O chvíľku bolo zo sivého autíčka modré. Vyšlo z lakovne a malo veľkú radosť. Prešlo okolo parku, kde uvidelo kvitnúť ruže.
„Jéj, to je krásna farba. Ja chcem byť červené!“
A už išlo späť do lakovne.
O chvíľu bolo z modrého autíčka červené.
„To som ale krásne,“ pomyslelo si autíčko a prešlo okolo záhrady, kde práve pán kosil trávu.
„Jéj, taká krásna zelená, tá bude určite ešte lepšia,“ povedalo si autíčko, stlačilo plyn a už bolo späť v lakovni.
O chvíľu už z lakovne vyšlo zelené autíčko. Išlo okolo školy a tam uvidelo dievčatko s fialovou školskou taškou.
„Tak toto je krásna farba. Tá by mi určite tiež pristala. Bude lepšia ako zelená, tej je v prírode aj tak dosť. Ale fialovú, tú nikto nemá.“
Autíčko zasa prišlo do lakovne, kde ho zo zelenej prefarbili na fialovú. Vyšlo von a užívalo si, aké je krásne. Potom sa však pozrelo na slniečko.
„Jéj, to krásne žiari. Chcem byť žlté ako slniečko, aby som tiež tak pekne žiarilo,“ zaumienilo si autíčko.
Znovu prišlo do lakovne, kde ho zas z fialovej prefarbili na žltú.
„Som ako púpava na štyroch kolesách,“ radovalo sa autíčko.
Tu však zbadalo pani v oranžovom klobúku.
„Nie, ja chcem byť pomaranč na štyroch kolesách,“ zaumienilo si a hurá späť do lakovne.
„Tak akú farbu vlastne chceš?“ hneval sa už pán v lakovni, pretože celý deň prefarboval stále dokola to isté autíčko.
„Oranžovú,“ povedalo autíčko, ale v tej chvíli vyhŕklo: „Nie, žltú. Nie, vlastne zelenú. Ani tú nie, modrú. Ale nie, fialovú. Ach jaj, na svete je toľko krásnych farieb, ako si mám vybrať len jednu?“ pýtalo sa nešťastne autíčko a už malo slzy na krajíčku.
Pán si však ťukol do čela, že dostal nápad.
„Už viem, ako vyriešiť tvoj problém. Tak poď, ideme ťa natrieť.“
O chvíľu vyšlo z lakovne autíčko, aké ešte na ceste nikto nikdy nevidel. Bolo totiž dúhové. Malo na sebe všetky svoje obľúbené farby naraz. Konečne bolo spokojné. A veľmi mu to pristalo.
A tak spokojné autíčko išlo domov, aby sa po tom dlhom dni vyspinkalo. Už nebolo nudné sivé, ani jednofarebné, ale dúhové. A tešilo sa, ako bude robiť radosť každému, kto sa naň pozrie.
