Na okraji mesta stál taký pekný malý domček. Bol síce už trochu schátraný, ale to bolo tým, že v ňom nikto dlho nebýval. Preto bol ten domček aj smutný. Veľmi by si prial, aby sa doň niekto znova nasťahoval a staral sa oň. „A keby sa prisťahovali aj s deťmi, bolo by tu veselo,“ hovoril si.
Jedného dňa sa pred domčekom objavil pán starosta s nejakými robotníkmi. Domček chvíľu sledoval, ako tí ľudia listujú rôznymi papiermi, a potom začul, ako pán starosta hovorí: „Zajtra tento dom pôjde k zemi. Bude sa tu stavať supermarket.“
No teda! Domček sa zľakol. Zbúrať ho? To teda nie. Veď do neho ani nezateká. Ešte stále je veľmi pekný. A búrať ho len preto, že prekáža? To nemôže dopustiť.
Domček počkal, kým sa zotmie. Potom sa odrazil od základov a hop! hop! hop! skákal tichou krajinou preč od mesta. Doskákal až k lesu. Tam si musel oddýchnuť. Domčeky predsa len nie sú stavané na taký náročný pohyb, ako je skákanie.
Keď tak domček oddychoval pri lese, uvideli ho tam zbojníci.
„Hej, to je teda riadna barabizňa. Tam by sme mohli ukryť svoj lup,“ zamrmlal lúpežník s najväčším klobúkom.
Domček sa nestihol ani spamätať a už v ňom bol lúpežník. Ukryl doň zlatky, ktoré niekde ukradol.
„A že by sme tu aj bývali?“ premýšľal jeden z ničomníkov.
„To teda nie,“ vravel si domček. „Pre takých darebákov a lotrov by ma bolo škoda.“
Len čo lúpežník vyšiel von, domček sa odrazil a bol fuč.
Skákal ďalej lesom. V najhustejšom smrečí sa uvelebil.
„Tu hádam budem mať pokoj.“
Ale ani sa nenazdal. Okolo išla práve jedna čarodejnica. Uvidela domček a vraví: „Pozri, to je pekná búdka. Ešte jej pričarujem slepačiu nôžku a budem v nej bývať.“
A už začala mávať rukami, aby domček premenila na búdku na slepačej nôžke. Domček sa zľakol a rýchlo odskočil preč.
Vyskočil z lesa a už sa blížil k jednej dedine. Bál sa usadiť niekde na očiach ľuďom, aby ho zase nechceli zbúrať. Tak zostal na okraji dediny, hneď vedľa lúky. Tá sa mu páčila, pretože tam kvitlo veľa farebných kvetiniek.
Práve tadiaľ išla mamička s dvoma deťmi a psíkom. Všetci vyzerali veľmi smutne.
„Pozri, mami, tento domček tu predtým nestál,“ povedal chlapček.
„Ani ja som si ho nikdy nevšimla,“ priznala mamička. „Ale určite patrí niekomu.“
Domček bol veľmi zvedavý, prečo sú tí traja smutní. Aj psík vyzeral nešťastne, ani chvostíkom nevrtel. A tak sa domček odvážil opýtať: „Hola, hola, čo vás trápi?“
„Jéj, domček rozpráva,“ vykríklo malé dievčatko.
„Náš domček odniesla voda,“ povedala mamička, keď sa spamätala zo strachu.
„Tak poďte bývať ku mne. Tu žiadna voda nie je. A keby predsa len nejaká bola, tak s vami utečiem preč.“
A tak mamička, deti a psík zostali bývať v domčeku. Už neboli smutní. Už boli veselí. Aj domček bol opäť veselý. Nikto ho už nechcel zbúrať. Teraz bol užitočný a dočkal sa aj veselých obyvateľov. Tí sa veľmi čudovali, že vo vnútri domčeka našli ešte aj poklad. Zaň domček opravili a mali sa v ňom veľmi, veľmi dobre.
Domček síce už nikdy nič nepovedal, ale jeho ľudia vedeli, že si ich vybral. Dobre sa oň starali a on im za to dal strechu nad hlavou.
