Minulé strašenie sa mi nevydarilo. Môj bráško Píhat to vyrozprával rodičom ako skvelý vtip. Im to ale také vtipné nepripadalo. Dosť sa nahnevali a ďalšiu noc ma poslali strašiť o poschodie nižšie.
Určite som vám to už spomínal, som panelákový plúžiak, takže môj revír je panelák a moje plúžiace strašenie… no, jednoducho mi to zatiaľ nejde. Dnes to ale musím napraviť, inak ma do detskej izby už nepustia. A tam ja veľmi chcem. Ja milujem deti! A pritom ich mám strašiť, keď spia. Ja by som sa s nimi tak rád hral. Ale dá sa to vôbec, aby sa strašidlo hralo s deťmi?
Dnes v noci budem teda strašiť o poschodie nižšie. Býva tam pán Karlíček a podľa toho, čo vravel Píhat, malo by to byť ľahké – trochu mu znepríjemniť nočný spánok.
Hneď po zotmení sa zakrádam do izby, kde v posteli leží a spí pán Karlíček. No teda, pán Karlíček je ozajstný Karolisko. Je ho plná posteľ a jeho odfukovanie počujem už od dverí. Odfukuje ako parný stroj. Zrazu mám v sebe malú dušičku. Ja, taký drobček, ešte len malé plúžiatko, a mám vystrašiť takého obra? Zaháňam strach, ten je zlý radca, a pľúžim sa k posteli. Pritom vyťahujem drápky a zarezávam ich do koberca. Takže keď idem, ozýva sa škrch, škrch, škrch.
Pán Karlíček si ďalej pravidelne odfukuje. Škrabkanie ho neruší. Všimnem si, že mu spod periny vykúkajú prsty na nohách! To je pre plúžiatka to isté ako pre hladného obrovská hostina! Idem na to a jemne poškrabkám drápkami po palčeku. Ale hrýzť do toho nebudem, smrdí to ako kvargle a tie nemám rád.
Noha sebou trošku mykla. Skúsim viac zatnúť pazúriky do chodidla. Škrabky, škrab!
V okamihu sa krčím, pretože noha pána Karlíčka poskakuje a mizne pod perinou, kde aj zostane. A pán Karlíček sa otáča na bok. No nič, skúsim to z inej strany. Popojdem okolo postele a hneď vidím, ako ďalej. Z nočného stolíka budem mať pána Karlíčka na dosah labky.
Stačí jeden hbitý skok, pritiahnem sa hore a som tam. Natiahnem labku, aby som pošteklil pána Karlíčka na nose, keď zrazu…
Chrrrrrrrr!
Utiecť! Preblesne mi hlavou, v zhone sa mi zamotajú nohy a žuchnem z nočného stolíka na mäkký koberec. Odkotúľam sa pod posteľ a tam čakám. Teda to som sa zľakol. Ale ďalšie vrčanie z hrdla pána Karlíčka sa už neozýva, tak dúfam, že sa to už nebude opakovať.
Opatrne vykuknem zo skrýše. Pánovi Karlíčkovi visí ruka z postele! Hneď som pri nej a začnem ho jemne hrýzť ostrými zúbkami. Kým sa stihnem spamätať, ruka sa zdvihne a… to hádam nie… pohladká ma po hlave ako psa!
„Vydrž, Murko, ešte je skoro na raňajky,“ zamrmle pán Karlíček do vankúša a ešte ma pohladí po hlave.
No teda! Čo si to dovoľuješ? Kto je u teba Murko, ty Kajo jeden!
Srdiečko mi pod kožúškom búši od strachu, a teraz ešte aj od hnevu. Ruka zmizla pod perinou, ale ja už krútim bokmi a chystám sa skočiť na posteľ. Ani neviem, kde sa vo mne berie toľko odvahy. Tá ale hneď zmizne, keď sa za mnou ozve syčanie. Skok sa nekoná, namiesto toho sa otočím a pozerám – za mnou stojí kocúr. Do kelu. Murko. Syčí a hrbí sa, tak sa aj ja nahrbím a naježím čierne chĺpky, ako najviac viem. To už Murko hrozivo hlboko mrmle.
„Murko, do kelu, čo ti preletelo cez nos?“ ozve sa z postele.
Chcem utiecť, ale Murko mi stojí vo dverách do chodby. Pán Karlíček si sadá, rozsvieti lampičku a na chvíľočku vidí, že kocúr na niečo syčí. Na mňa – na malú skrčenú čiernu kôpku na koberci.
„Preboha! Krysa! Alebo obrovský pavúk! Pomoc!“ zajačí a pritiahne si na seba perinu.
Murko sa jeho hlasu zľakne a ja sa vďaka tomu rýchlo prešmyknem von na chodbu a hurá otvorom do našich chodbičiek. Ešte počujem volanie: „Murko, chyť to!“
Obratne preliezam do nášho brlohu. Srdce mi búši, kožúšok sa mi ešte chveje, rovnako ako telíčko pod ním. Konečne však doma môžem povedať, že som niekoho úspešne vystrašil. Ešte šťastie, že sa pán Karlíček bojí myší a obrovských pavúkov. A Murko počúva výkriky svojho pánička. Kto vie, čo by sa so mnou inak stalo. Ale dopadlo to dobre.
Vonku svitá. Doma som dostal od rodičov pochvalu. Je čas ísť do hajan. Ale len do popoludnia, aby som sa mohol ísť potajomky pozerať, ako sa deti hrajú. Tak dobrý deň, idem spinkať.
