Po mojom úspešnom strašení u pána Karlíčka som konečne späť v detskej izbe. Je tma, blíži sa polnoc. Idem strašiť a chytať palce, čo vykukujú spod periny. To pravý panelákový plúžiak predsa robí.
Hlavne keď ho sleduje jeho brat Píhat, aby mohol doma žalovať. Funím do ticha, ale počujem ešte silnejší zvuk. Niekto plače. Ale nie kvôli môjmu strašeniu. To je čudné.
Zaleziem pod posteľ a načúvam. Vzlyky sa ozývajú z postieľky pri okne. Tam spí dievčatko Amálka. Prečo však plače?
„Amálka, už zase neplač,” zamrmlal rozospatý chlapec. „Možno sa tvoj plyšák ešte nájde.”
„Nenájde,” zaštkala Amálka.
„Mám zavolať mamu?”
„Nie,” odpovedala Amálka a snažila sa zadržať slzičky. „Len by opakovala to isté. Že ho tam ocko nikde nenašiel.”
„Tak spi, mama ti kúpi nového,” zabrblal chlapec, otočil sa na druhý bok a zaspal.
„Ale ja chcem tohto. Svojho. Nechcem nového.”
Vyliezol som spod postele a potichu, ako najlepšie viem, som sa vyštveral k nohám postele, kde potichu plakala Amálka. Vliezol som k nej do postele a pritúlil sa, akoby som bol plyšák. Detská rúčka ma prekvapene chytila, pritúlila si ma k telu a hladkala. To mi vyhovuje. Pristihol som sa, že si potichu priadnem. Ani som netušil, že taký zvuk viem vydať. Ale pomohlo to. Plač prestal, dievčatko zaspalo. A ja som z toho spokojne zaspal tiež.
Prebudilo ma svetlo. Muselo byť už riadne neskoro. Amálka ma stále hladkala, ale už sedela na posteli vedľa mňa. Opatrne som otvoril oči. Utiecť by nebolo múdre, hneď pri posteli stál jej brat, ten by ma určite chytil.
„To vyzerá ako ten túlavý mega pavúk, o ktorom hovoril pán Karlíček,” povedal chlapec.
„Toto nie je pavúk, vyzerá to ako rozkošné mačiatko,” nesúhlasila Amálka. Z jej hlasu som vedel, že je nadšená.
Opatrne som zodvihol hlavu, keď som si všimol Píhata, ako sedí na skrini a vrhá sa dolu.
„Braček! Idem ťa zachrániť!”
Ani som nestihol povedať, že nepotrebujem zachrániť. Píhat sa hodil na zem. Keď dopadol, ozvalo sa buchnutie, čo pre plúžiaka bolo veľmi nelichotivé. Odkedy sa Píhat pohybuje s eleganciou slona?
Ako tak bežal ku mne, všimol si ho chlapec a hneď ho zdvihol zo zeme a privinul si ho ako plyšovú mačku.
„Tu je ďalší miláčik,” povedal a mojkal prskajúceho a syčiaceho Píhata.
„Fuj! Fuj! On ma mojká! Také poníženie,” hulákal Píhat a snažil sa chlapcovi vykrútiť.
„Čiaže si, mačička?”
„Nie som mačička, ty lapaj, pusť ma!” syčal ďalej Píhat a konečne sa mu podarilo vykrútiť.
Nič veselšie som v živote nevidel. Píhat sa rútil za skriňu, pritom sa zamotal do kábla od lampičky a strhol ju na zem. Hluk privolal maminu detí, tak som sa vďačne rozlúčil a upaľoval za ním. Deti budú mať čo vysvetľovať. A ja asi tiež doma, napadlo mi, keď som vkĺzol do našej chodbičky v stene.
Píhat fučal, akoby celú noc obiehal panelák.
„Pri všetkých poškriabaných palcoch,” soptil Píhat. „On ma hladkal! Ani ťa len nenapadne to niekomu povedať. To by bola hanba! Panelákový plúžiak a maznáčik detí? Fuj!”
„Nepoviem, keď ani ty nepovieš,” povedal som mu na to.
„Si čudný, Milín, ale keď chceš byť plyšák ľudských mláďat, tak si kľudne buď. Ale bezo mňa. Už ťa strážiť nebudem, nech si starí hovoria, čo chcú.”
Odvtedy už so mnou Píhat strašiť nechodil, ani za mnou nesliedil. Namiesto toho mi ponúkol, že ma naučí tajné chodby po celom paneláku a zoznámi ma s najstarším plúžiakom v paneláku. To bude niečo!
A teraz chodím za deťmi každú noc, niekedy robím plyšáka, inokedy sa so mnou potajomky hrajú. Je to super. Namiesto lovenia palcov teraz spím v posteli a Amálka s Kubkom ma bezvýhradne milujú, akoby som bol ich mačiatko. No nie je to super?
