Keď začala do školy chodiť Zubomila, všetko bolo v poriadku. Poctivo plnila úlohy, učila sa strašidelné básničky a pesničky a domov nosila samé jednotky. Do školy chodila rada. Len málokto si však pamätá, ako to bolo s Bubíkom.
Bubík nechcel chodiť do školy. Ale nie ako iné deti, bolo to oveľa horšie. Mamička ho musela vytiahnuť z postele, obliecť, vyčistiť mu zúbky a nakŕmiť ho. Počas toho všetkého ho musel ocko držať, lebo by im inak ušiel späť do postele. Potom ho ocko odviezol do miestnej Strašiškoly a poprosil školníka, aby za ním hneď zamkol. Hrozilo totiž, že Bubík zase utečie späť domov.
Keď chodila do školy Zubomila, bola pyšná na to, akú má krásnu novú aktovku. Bubík do aktovky najradšej kopal. Keď sa vrátil zo školy, šmaril aktovku do kúta a utekal von hrať sa. O nejakých úlohách nechcel ani počuť.
Raz ráno bol Bubíkov odchod do školy ešte horší. Bubík si vymyslel, že bude celé ráno jačať.
„Nechcem ísť do školy! Nie! Jé! Hí!”
Ten hluk prebudil susedku, ktorá bývala na druhom konci Strašidrna. Áno, taký strašný hluk to bol. Táto susedka bola čarodejnica, ktorá nerada vstávala skoro. Strašne sa nahnevala, sadla na metlu a preletela až k Zubatým domov. Tam práve prebiehal nerovný boj rodičov a Bubíka pri rannej hygiene.
„Ja ťa naučím chodiť do školy,“ zamrmlala čarodejnica a vyslala kúzlo na Bubíkovu aktovku. Potom odletela preč.
Nikto si nič nevšimol. Rodičia Bubíka preprali a doviezli do školy.
Popoludní sa to stalo. Bubík prišiel zo školy a tresol aktovkou do kúta.
„Ako si sa mal, ty môj malý zubatček?” pýtala sa mamička.
„Ja som sa mala zle,” ozvalo sa z kúta.
Mamička sa pozerá, Bubík tiež. Aktovka zaklapala prackou a pokračovala: „Nechal si ma kotúľať sa zo schodov. A viete, koľko má Strašiškola schodov? Poviem vám to presne. Päťdesiat tri. Strašne to bolelo. Odrela som si obrázok so škriatkom.”
„Nežaluj, ty potvora,” okríkol ju Bubík a už sa chystal, že ju zase kopne.
„Opovaž sa! Ešte raz ma kopneš a rozhádžem ti zošity do blata.”
Bubík sa zdržal, ale vo vnútri ho strašne štvalo, že mu tá drzá aktovka len tak vyhráža.
„A ešte niečo vám poviem,” začala zasa aktovka.
„Mlč!” okríkol ju Bubík.
„Nebudem, aj ty celé ráno kričíš, že nechceš ísť do školy.”
„Prosím, aktovka, už budem dobrý,” žobronil Bubík.
„Tak poď so mnou urobiť úlohy,” navrhla aktovka.
„Budeš potom ticho?”
„Keď budeš pekne chodiť do školy a dobre sa učiť, sľubujem, že ma už viac nebudeš počuť.”
„Tak dobre. Ale hlavne to na mňa neprezraď.”
Tak sa stalo, že Bubík si bez nútenia sadol k úlohám, všetko ukážkovo napísal a nachystal si aktovku na druhý deň.
Ráno Bubík vstal, bežal si umyť zuby, obliekol sa, naraňajkoval sa a už čakal na ocina, aby ho zaviezol do školy. Zo školy priniesol Bubík hneď dve jednotky a doma rozprával, čo zaujímavé sa v škole udialo. Našiel si tam aj kamaráta – Michala Vodníckeho.
Keď si popoludní chystal Bubík tašku, povedal jej: „Vieš čo, taška? To chodenie do školy nakoniec vôbec nie je také zlé. Spolu to zvládneme. Hlavne nikomu nikdy nehovor, že som ten jeden deň v škole nebol. Ty jediná vieš, že som sa schoval do kabáta pána učiteľa na matematiku a visel celý deň v šatni, len aby som sa nemusel učiť. Ale sľubujem, že to už viackrát neurobím.”
Rodičia ani len netušili, čo sa stalo, že sa Bubík tak rýchlo zmenil. To vedel len Bubík a jeho aktovka. Verte alebo nie, jeho aktovka už nikdy viac neprehovorila. Rovnako ako Bubík už nikdy ráno nevykrikoval, že nechce ísť do školy. A čarodejnica na druhom konci mesta sa mohla každý deň vyspať do krásy.
