Na lúke to voňalo práve rozkvitnutými lúčnymi kvetmi a tráva sa jemne vlnila vo vetre. Okrem kvetov tu žila aj veselá zajačia rodinka. Maminka s ockom a ich traja malí chlapci – Fliačik s čiernou škvrnou na chrbte, Fúzik s dlhými fúzikmi a Rýchlik, ktorý zo všetkého najradšej rýchlo behal.
Každý deň šantili na slniečku, hrali sa na schovávačku v tráve alebo na naháňačku a behali od margaréty k margaréte tak rýchlo, že by im málokto stačil. Skákali cez nízke kríčky a objavovali nové zákutia, kde by sa mohli schovať. Slnko hrialo, tráva ich šteklila po packách a celý svet voňal dobrodružstvom.
Jedného rána sa Rýchlik zastavil a vypleštil oči. „Pozrite sa, tam sa niečo leskne!“ volal a hneď tam bežal. Slnko sa opieralo do malého farebného papierika, ktorý ležal medzi púpavami. „To je určite poklad!“ radoval sa Fliačik. Všetci sa zbehli okolo a obdivovali, ako sa vo svetle ligoce a trbliece. Chvíľu sa ligoce do modra, potom do ružova a nakoniec aj do žlta.
Šikovní a vynaliezaví súrodenci hneď vymýšľajú, na čo lesklý papierik použijú. Fúzika napadne, že by si z neho mohli urobiť vlajku. Fliačik zase navrhuje, že by to mohol byť plášť, ktorý by každý deň nosil jeden z bratov a ktorý by si striedali. A Rýchlik chce o trblietavý poklad usporiadať preteky.
Dúhový papierik ešte chvíľu hádže dúhové odlesky, potom ho vietor zdvihne a odveje o kúsok ďalej pod trs trávy, kde sa zrazu v tieni prestane lesknúť.
Na tú zvláštnu vec sa ide pozrieť aj zajačia maminka, aby poradila svojim synčekom. Keď údajný poklad uvidí, hneď jej je jasné, o čo ide. „Toto nie je poklad, ale papierik od sladkosti, ktorý sem niekto z ľudí odhodil. A keby takýchto vecí bolo viac, čoskoro by naša lúka už nebola taká krásna.“
Zajačiky boli prekvapené, ale neboli sklamané. Rozhliadli sa okolo a zrazu si všimli, aká krásna tá samotná lúka vlastne je. „Tak to vyzerá, že skutočný poklad je toto všetko,“ pošepol opatrne Fliačik. Mamička prikývla a usmiala sa: „Máš pravdu, príroda sama je ten najväčší poklad, ktorý máme. Musíme ju chrániť, aby sa na nás stále mohla takto krásne usmievať.“
Fliačik sa potom zohol, zdvihol farebný papierik a schoval ho pod kameň, kam naň vietor nemôže. Keby bol Fliačik len o trochu väčší, vyhodil by ho do koša, ale zatiaľ tam nedočiahne. „Aspoň tu nebude robiť neporiadok,“ povedal spokojne. A potom sa všetci znova rozbehli po lúke. Slnko svietilo, tráva šumela a zajačky cítili, že v ten deň našli pravý poklad – čistý domov plný vôní a dobrodružstiev.
