Na kopcoch stoja hrady už oddávna. Na tých istých kopcoch, kde sa ráno drží hmla a večer k nim zavanie vôňa lesa. Každý hrad je trochu iný, ale majú jedno spoločné – sú trochu zabudnuté.
Či už ide o Starý hrad s popadanou hradbou, Kamenný hrad s ťažkou bránou, ktorá sa už dávno neotvorila, alebo o Malý hrad, ktorý má len jednu vežu, zato však ponúka výhľad až dolu k rieke.
Ľudia síce hrady navštevujú, ale nie vždy si ich naozaj všimnú a načúvajú ich príbehom. Niektorí len prejdú okolo, hrad si odfotia, no už nemajú čas, aby sa zastavili a vnímali jeho čaro.
Už len málokto naozaj počúva, čo kamene rozprávajú. A pritom toho videli tak veľa – rytierov, ktorí sa tešili, ale aj báli, princezné, ktoré mali rady svoje šaty a šperky, ale rovnako aj slobodu a radosť zo života. A čo potom páni králi, ktorí museli o všetkom vždy rozhodovať správne, múdro a predovšetkým spravodlivo.
Jedného dňa sa k hradu vyberie malé dievčatko menom Klárka spolu so svojím tatinom. Na chrbte má batoh, v ňom fľašu s vodou, desiatu a obľúbený zošit, do ktorého si kreslí všetko, čo ju zaujme. Keď prídu k Starému hradu, sadnú do trávy a chvíľu pozorujú hrad aj okolitú prírodu. Hrad je tichý, ale pritom vyzerá, akoby dýchal.
Keď sa Klárka dotkne kameňa, cíti pod dlaňou jemné teplo. Síce svieti slniečko a kameň je vyhriaty, ale toto je niečo iné. Priloží ucho k hradbe a zdá sa jej, že počuje tichý šepot.
Potom sa zdvihne, pomaly prejde okolo veže a nazrie cez okno dnu. A zrazu akoby pred ňou ožili obrázky z jej zošita. Vidí princezné, ako tancujú po kamennej podlahe, rytierov, ktorí sa zabávajú, aj slúžky, ktoré nosia občerstvenie na veľkolepú slávnosť. Všetko vyzerá tak živo a farebne.
Čím viac počúva, tým viac sa jej Starý hrad prihovára. A Klárka si do zošita zapisuje a kreslí všetky myšlienky, ktoré jej behajú hlavou. Zrazu má pre ňu každý kameň svoj vlastný príbeh. Jeden je hladký ako zrkadlo a odráža obrazy princezien. Iný je drsný ako hradný strážca, ďalší je obrastený machom a vonia dobrodružstvom. V tichu hradu a v Klárkiných predstavách sa skrýva jeho čaro.
Keď si Klárka všetko prezrie a dosýta si užije atmosféru hradu, chystá sa spolu s tatinom domov. Napadne jej, že možno by si hrady priali, aby si ich ľudia viac všímali. Nielen očami, ale aj srdcom. Veď stačí sa len na chvíľu zastaviť, obzrieť sa okolo seba a počúvať. Pretože keď človek naozaj počúva, môže začuť omnoho viac, než by čakal.
A tak sa Klárka odvtedy pri každom hrade aspoň na chvíľu zastaví. Lebo už vie, že staré hrady majú svoje čaro a vedia rozprávať celé príbehy – len čakajú, kým ich niekto znova začuje.
