Uprostred hlbokého lesa stál peň. Bola jediný široko ďaleko. Okolo neho rástlo papradie a sem-tam preletel nejaký motýľ. Každý večer na tom pni sedávala víla. Bola veľmi malá. Keď okolo prechádzal dospelý človek, videl len malé svetlo na pahýli. Ale nemohol vedieť, že je to víla.
Jedného dňa išla okolo Karolínka. Dievčatko s vrkočmi z neďalekej dediny. Prechádzala sa po lese a hľadala hríby a čučoriedky. Začínal sa blížiť večer a Karolínka bola unavená. Rozhodla sa, že si pred odchodom domov na chvíľu sadne na najbližší peň. Už sa chcela skloniť, aby si oddýchla, keď zrazu počula hlas: „Dávaj pozor, čo to robíš? To som ja. Ach, bože. Stáva sa mi to stále. Som taká malá, že ma nikto nevidí.“ Karolínka vyskočila a hľadala, kto s ňou hovorí. Až po chvíli zbadala na pníku drobnú vílu. Sedela tam so sklonenou hlavou a plakala. „Prepáč, nevidel som ťa, ale nechcel som ti ublížiť. Prečo plačeš? Čo sa stalo?“ Víla zdvihla hlavu, pozrela na Karolínku, utrela si slzy a začala vysvetľovať. „Som smutná, lebo som malá. Som najmenšia zo všetkých víl tu v lese. Nemôžem s nimi ísť ani tancovať večer k rybníku, pretože nedokážem pri tanci vyskočiť tak vysoko ako ostatné víly. Som malá a nedokážem to. A tak tu každý večer sedím na pni, sama.“ Karolínke bolo víly ľúto. Jemne ju vzala do ruky. Pohladila ju a povedala: „Nezáleží na tom, že si malá. Aj ja som najmenšia zo všetkých detí, ktoré poznám. Ale aj tak spolu môžeme urobiť veľké veci. Budeme cvičiť spoločne. Budem sem chodiť každý deň, budeme spolu tancovať a ty sa naučíš skákať tak vysoko, ako budeš potrebovať. Uvidíš, že to dokážeš.“ Odvtedy chodila Karolínka do lesa každý deň. Víla jej ukázala tanec a Karolínka s ňou usilovne cvičila a radila jej, ako sa má odraziť. Trénovali otočky a zdvihy, poctivo sa naťahovali a zlepšovali. Bolo to ťažké, ale ani jedna z nich sa nevzdala. Po niekoľkých týždňoch prišiel veľký deň. Víla mala ísť s ostatnými tancovať k rybníku. Chcela im ukázať, že už všetko vie. Karolínka ju ako dobrá priateľka išla odprevadiť a tiež chcela zistiť, ako sa jej bude dariť. Sadla si k rybníku. Všade naokolo bola tma. Mesiac zrazu osvetlil celé jazierko. Jemný vietor priniesol krásnu melódiu a víly začali tancovať na rybníku. Jedna z nich bola najmenšia, ale všetko zvládala krásne. Aj posledná a najťažšia otočka so skokom bola dobrá. Bolo vidieť, aká je víla šťastná. Po tanci pribehla ku Karolínke a srdečne ju objala. „Ďakujem, že si mi verila a pomohla mi.“ Karolínka chodila každý večer k rybníku a pozorovala, ako jej kamarátka krásne tancuje. Zakaždým si uvedomila, že aj niekto malý dokáže veľké veci.
