V meste veľa zvieratiek vidieť nejde. Môžeš tam skôr stretnúť autá, motorky, kolobežky, veľa ľudí a hrajúce sa deti. Občas sa ale stane, že aj v meste sa ubytuje nejaké voľne žijúce zviera. Napríklad na stromoch môžeš niekedy vidieť hniezda vtáčikov. Niektorí si nájdu vysoký strom s rozvetvenými vetvami a starostlivo tam nanosia vetvičku po vetvičke a lístok po lístočku, kým im nevznikne pohodlné a pevné hniezdo. Jeden taký strom, na ktorom bývali vtáčiky, stál priamo pred domom od Edity.
Bolo to dievčatko, ktoré milovalo zvieratá a tak ich rada pozorovala a učila sa o nich. Každé ráno Edita chodila do školy okolo toho veľkého stromu a pozerala sa do jeho koruny, či tam neuvidí nejakú veveričku alebo vtáčika.
Raz keď išla zo školy domov, počula podivný zvuk. Pozrela sa hore a videla, ako nad ňou a okolo stromu nervózne poletujú dva vtáky a vydávajú pri tom hrozný zvuk. Akoby sa niečo dialo, akoby jej chceli niečo povedať. Edita sa obzerala okolo seba, aby zistila, prečo tí vtáčiky tak naliehajú. A potom to na to prišla.
Pod stromom neobratne poskakoval malý trošku operený vtáčik. Bolo to mláďa a tí čo lietali nad hlavou Edity, boli určite jeho rodičia. Vtáčik nevedel lietať, určite vypadol z hniezda, sotva sa držal na nohách. Edita vedela, že na zemi takto v meste na malého vtáčika číha veľa nebezpečenstva. Chcela mu pomôcť, ale musela sa poponáhľať, pretože každou sekundou sa mu mohlo niečo stať.
Editka vedela z knižiek, že keď je vtáča už operená, môže sa ho dotýkať. Že ho rodičia aj potom prijmú. A tiež vedela, že najbezpečnejšie to pre neho bude na strome. „Musím ho dostať na nejakú širokú vetvu. Urobím mu hniezdo, aby z nej zase nespadol. Tam mu môžu rodičia nosiť jedlo a potom ako zosilnejú, tak môže s nimi odletieť.“ Premyslela si to Edita a dala sa do práce.
Rýchlo našla nejaké vetvičky. Stočila ich do klbka s otvorom, aby tam vtáčika usadila. Prezrela si strom, aby sa rozmyslela, kde hniezdo s malým operencom usadí. Našla miesto, kde sa vetvy rozdvojujú. „To bude najlepšie, tam ho dám.“ Rozhodla sa.
Potom nasledovalo to najťažšie. S hniezdom a vtáčikom vyšplhať hore. Z trička si zaviazala na bruchu vrecko. Položila si tam hniezdo a potom opatrne vtáčika chytila a vložila ho do neho. Tričko si utiahla, aby nevypadol. A začala liezť. Obratne sa dostávala po vetvách hore. Pritom stále dávala pozor na svojho malého zverenca v tričku. Keď sa dostala k rozdvojeným konárom, opatrne tam položila hniezdo s vtáčikom a uistila sa, že nespadne. Sotva zliezla dole, už videla, ako sa jeho rodičia k nemu zlietavali a donášali mu jedlo. Záchranná misia sa podarila. Editka bola šťastná, že mohla vtáčikovi pomôcť a že to dokázala. Každý deň sa na malého vtáčika chodila pozerať a postupne videla, ako silnie a rastie.
Raz keď šla Editka zo školy, počula zase ten divný zvuk, ale už bol trošku iný. Pozrela sa hore a zo stromu sa k nej znášali rodičia malého vtáčika. V zobáčikoch niesli z vetiev upletený venček. Pomaly ho posadili na Editinu hlavu a ešte okolo nej párkrát zakrúžili.
Potom jej niečo jemne chytilo do ucha. Edita sa tak smiala až plakala od radosti. Na ramene jej totiž sedel vtáčik, ktorého zachránila. Nechal sa pohladiť, potom ešte párkrát poskočil a so svojimi rodičmi odletel. Všetci sa prišli s Editkou rozlúčiť a poďakovať jej.
Edita sa nikdy neprestala o zvieratá zaujímať. Dodnes si o nich číta a stále sa učí niečomu novému. Verí, že vďaka tomu zase niekomu môže zachrániť život.
