Ako Edita vedela, čo má robiť

V meste veľa zvierat nevidno. Skôr uvidíš autá, motorky, kolobežky, veľa ľudí a hrajúce sa deti. Občas sa ale stane, že sa v meste ubytuje nejaké voľne žijúce zviera. Niekedy môžete napríklad vidieť vtáčie hniezda na stromoch. Nájdu si vysoký strom s rozvetvenými konármi. Starostlivo si nanosia vetvičku za vetvičkou a list za listom, až kým im nevznikne pohodlné a pevné hniezdo. Jeden takýto strom, na ktorom žili vtáky, stál priamo pred Editiným domom.

Bola to malá dievčina, ktorá milovala zvieratá. Rada ich pozorovala a učila sa o nich. Každé ráno chodila Edita do školy okolo toho veľkého stromu a pozerala sa do jeho koruny, či neuvidí veveričku alebo vtáčika.

Jedného dňa, keď sa vracala zo školy domov, zastavil ju zvláštny zvuk. Pozrela sa hore a uvidela ako nad ňou okolo stromu poletujú nervózne dva vtáky a vydávajú strašný zvuk. Akoby sa niečo dialo, akoby sa jej snažili niečo povedať. Edita sa obzerala okolo seba, aby zistila, prečo sú vtáky také neodbytné. A potom na to prišla.

Rozprávka pre deti - Ako Edita vedela, čo má robiť
Ako Edita vedela, čo má robiť

Malé, mierne operené vtáča nemotorne poskakovalo pod stromom. Bolo to mláďa. Vtáky, ktoré lietali nad Editinou hlavou, museli byť jeho rodičia. To malé ešte nevedelo lietať. Muselo vypadnúť z hniezda. Sotva sa držalo na nohách. Edita vedela, že tu na zemi v meste hrozí malému vtáčikovi veľké nebezpečenstvo. Chcela mu pomôcť, ale musela sa ponáhľať, pretože každú chvíľu sa mu mohlo niečo stať.

Edita sa v knihách dočítala, že ak je vtáčik už operený, môže sa ho dotknúť. Že ho rodičia prijmú aj vtedy. Vedela tiež, že najbezpečnejšie by mu bolo na strome. „Musím ho dostať na nejaký široký konár. Urobím mu hniezdo, aby z neho už nespadol. Rodičia mu tam môžu nosiť jedlo a potom, keď zosilnie, odletí s nimi.“ Edita si to premyslela a dala sa do práce.

Rýchlo našla niekoľko vetvičiek. Skrútila ich do malej guľôčky s otvorom, do ktorého si vtáčik mohol sadnúť. Rozhliadla sa po strome a snažila sa rozhodnúť, kam umiestni hniezdo s malým operencom. Našla miesto, kde sa konáre rozvetvovali. „To je najlepšie, tam ho dám,“ rozhodla sa.

Potom prišlo to najťažšie. S hniezdom a malým vtáčikom vyliezť navrch. Na bruchu si z trička uviazala vrecko. upevnila tam hniezdo a potom opatrne chytila vtáčika a vložila ho dovnútra. Utiahla tričko, aby nevypadol. A začala liezť. Obratne sa šplhala po konároch navrch. Celý čas dávala pozor na svojho malého zverenca v tričku. Keď sa dostala na rozvetvené konáre, opatrne tam umiestnila vtáčie hniezdo a uistila sa, že nespadne. Sotva zliezla dolu, uvidela, ako sa k nemu prilietajú jeho rodičia a prinášajú mu jedlo. Záchranná misia bola úspešná. Edita bola šťastná, že mohla vtáčikovi pomôcť a že sa jej to podarilo. Každý deň chodila za vtáčikom a sledovala, ako silnie a rastie.

Ale len do chvíle, keď Editka cestou zo školy opäť počula ten zvláštny zvuk. Bol však trochu iný ako ten prvý. Pozrela sa hore a zo stromu prilietali ku nej rodičia malého vtáčika. V zobákoch niesli veniec z konárov. Pomaly ho posadili Edite na hlavu a ešte niekoľkokrát okolo nej zakrúžili.

Potom ju niečo jemne ďoblo do ucha. Edita sa tak rozosmiala, až sa rozplakala od radosti. Vtáčik, ktorého zachránila, jej sedel na pleci. Dovolil jej, aby ho pohladila, potom ešte niekoľkokrát poskočil a odletel so svojimi rodičmi. Všetci sa s Editkou prišli rozlúčiť a poďakovať jej.

Edita sa nikdy neprestala zaujímať o zvieratá. Stále o nich číta a stále sa učí nové veci. Verí, že vďaka tomu zas môže niekomu zachrániť život.

4.7/5 - (53 votes)

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *