Dianka bola milé mladé dievča. Vždy sa usmievala ako slnko. Bola vyššia, dlhé blond vlasy mala vždy stiahnuté do chvosta, a keď sa usmiala, oči jej žiarili. Veľmi rada hrala na gitare. A bola v tom aj veľmi dobrá. Vymýšľala si vlastné piesne a potom ich hrala a spievala. Mala ďalšie hobby. Milovala vlaky. Jej najväčším želaním bolo, aby mohla cestovať vlakom ďaleko a hrať ľuďom svoje piesne na gitare. Urobiť niekomu radosť a zároveň vidieť nové miesta. Ale to bolo len jej želanie.
Každý deň si chodila sadnúť na kopec pri koľajniciach. Ľahla si na trávu, odkiaľ mala najlepší výhľad na trať, a začala hrať a spievať. Jej krásny hlas sa niesol po celom okolí. A keď z diaľky zbadala blížiaci sa vlak, rozžiarili sa jej oči. Pravidelne tadiaľto prechádzal. Svišťal okolo Diany ako vietor. Okamžite si predstavila, ako sa v ňom vezie.
Dianka mala svoje vlastné tajomstvo. Odmalička písala všetky svoje želania na lístočky a vkladala ich do čarovnej škatuľky. Mala ju doma vo svojej izbe. Škatuľu dostala od svojej matky. Mala do nej napísať svoje najväčšie želania. Matka jej povedala, že je to čarovná škatuľka a že sa to jedného dňa splní. A hoci Dianka už bola väčšia, stále si v škatuli uchovávala svoje želania a dúfala, že sa jej jedného dňa splnia. A tak bol v škatuli, samozrejme, lístok, na ktorom stálo: „Milá škatuľka, prosím, dovoľ mi cestovať vlakom a hrať ľuďom na gitare.“
Jedného dňa, keď Diana sedela na svojom obľúbenom mieste na kopci pri trati a hrala na gitare, stalo sa niečo zvláštne. V diaľke počula blížiaci sa vlak. Ale nešiel to tak rýchlo ako vždy. Dokonca začal spomaľovať. Nakoniec sa zastavil priamo pred Dianou. Z vlaku vystúpila pani. Musela to byť rušňovodička a začala mávať a volať na Dianku: „Mladá pani, poďte, ideme, ponáhľajte sa, aby sme neprišli neskoro, nastupujte.“ Dianka stála na kopci s gitarou v ruke a obzerala sa okolo seba, aby zistila, na koho tá pani volá. „Dianka, nehľadaj a nasadni. Potrebujem, aby si rozveselila cestujúcich, budetš im hrať svoje piesne, aby si im spríjemnila cestu.“ Teraz si bola istá, že tá pani ju volá. Dianka utekala k vlaku. Naskočila. Vlak sa pomaly pohol. A čoskoro uháňal obrovskou rýchlosťou.
Pani posadila Dianu. Položila pred ňu mikrofón a povedala:; „Cez tento mikrofón vás bude počuť celý vlak. Hrajte a užívajte si cestu.“ Diana neverila vlastným očiam. Vzala do ruky gitaru a začala hrať a spievať. Jej hlas a melódie sa príjemne niesli celým vlakom. Ľudia počúvali, usmievali sa a tlieskali. Dianka naplnila celý vlak dobrou náladou. Hrala, sledovala scenériu a zároveň videla, ako sa ľuďom páčia jej piesne. Bola šťastná a užívala si každú minútu.
Po nejakom čase dorazil vlak späť do jej mesta. Predtým, ako vystúpila, poďakovala a rozlúčila sa s pani z vlaku. A ona sa jej spýtala „Nerozumiem. Ako ste o mne vedeli? Prečo ste mi to dovolila?“ Pani sa k nej naklonila a pošepkala jej: „Priania sa majú plniť, najmä dobrým ľuďom, ako si ty. Hraj a spievaj ďalej. Niekedy si pre teba prídem znova. Nech sa to opäť splní.“ A potom vlak odišiel. Do dnešného dňa Dianka nevie, ako sa táto pani dozvedela o jej škatuľke. O jej tajomstve. Ale vedela, že teraz už bude veriť, že želania sa môžu splniť. Dianka nikdy neprestala hrať a spievať pre ľudí. Splnila si svoj sen.
